Keď som v ten večer zavrel zošit, nerobil som z toho žiadnu vedu. Položil som ho vedľa seba, oprel sa o stenu a mal som pocit, že som jednoducho dopísal ďalší deň. Nič viac. Ani ma nenapadlo, že sa k nemu už nevrátim. Mal som tam ešte miesto. Strany pripravené na piatok, sobotu, nedeľu, aj ten pondelok, ktorý mal byť...
Večer sa dnes do izby uložil inak než po minulé dni, tichšie, mäkšie, no zároveň s akousi zvláštnou váhou, ktorú nebolo cítiť vo vzduchu okolo mňa, ale priamo vo mne, v priestore medzi myšlienkami, ktoré sa už nesnažili rozbíjať jedna o druhú tak prudko ako predtým. Skôr sa pomaly usádzali na svoje miesta, akoby si aj ony po dlhom čase...
Večer sa opäť pomaly usadil na stenách izby a ja som sedel na posteli so zošitom položeným na stehnách, zatiaľ čo pero som držal medzi prstami bez toho, aby som sa odhodlal napísať prvé slovo, pretože som už od prvej chvíle cítil, že dnešný zápis nebude patriť k tým, ktoré zo seba človek dostane ľahko, akoby mimochodom, ale k...
Večer sa pomaly rozlieval po izbe ako hustý tieň, ktorý si bez pýtania nachádza cestu do každého kúta a ja som sedel na posteli, ktorá už dávno stratila svoj pôvodný význam miesta určeného na oddych, pretože sa pre mňa stala zvláštnym útočiskom, akýmsi paradoxným priestorom, kde sa prelína pocit bezpečia s pocitom uväznenia, kde sa človek schováva...
Sedel som oproti oknu, ruky položené na kolenách, prsty jemne do seba zapreté, akoby som sa ich snažil udržať pokope rovnako, ako som sa snažil udržať pokope svoje vlastné myšlienky, ktoré sa mi rozpadávali vždy, keď som mal pomenovať niečo tak jednoduché a zároveň tak nebezpečné. Dnes som v denníku odpovedal na dotaz terapeuta, či náhodou nieje...
Dnes začínam písať s úsmevom na tváry "Psychotický deň, tá nedeľa tu :) Toľko nudy, že by sa ozaj dala krájať."Hovorím to napoly ironicky, napoly vážne. Vonku aj vnútri je úžasné ticho. Predná Hora má zvláštnu schopnosť zastaviť čas. Nedeľa tu nemá farbu ani vôňu, je len dlhá. Pomalá. Rozťahaná ako žuvačka, ktorá už dávno stratila chuť. Najhoršie...
- JK -
Tak piatok, presne ten typ dňa, ktorý už poznám a ktorý vo mne automaticky vyvoláva spomienky na všetky tie piatky z minulosti, keď sa niečo láme alebo sa aspoň tvári, že sa láme. Prednášky dnes prebehli úplne v poriadku a musím si priznať, že boli celkom poučné, zrozumiteľné a dobre sa počúvali, čo ma vlastne ani veľmi neprekvapilo, pretože...
Reakcia na odkaz terapeuta bola prvá vec v mojom dnešnom denníku:Ach, zas ten alkohol, téma, ktorá sa mi vracia ako bumerang a zrejme už patrí k môjmu príbehu a k tomu, čo som si so sebou priniesol opäť sem, na Prednú Horu. Bol to opakujúci sa motív, predmet diskusií, premýšľania a vnútorného boja, už počas minulého liečenia, no dnes viem,...
Ráno sa ku mne správalo cudzo, akoby som sa zobudil v inom byte, v inom živote, v tele, ktoré si pamätalo viac než moja hlava. Oči sa otvorili samy, príliš skoro, bez náznaku úľavy a strop nado mnou pôsobil prázdne, studeno, nepriateľsky, ako plátno, na ktoré sa mali premietať myšlienky, pred ktorými som už nemal kam uhnúť.Chvíľu som len sedel...