Deň 10. Príbeh bez bodky
02.04.2026
Večer sa opäť pomaly usadil na stenách izby a ja som sedel na posteli so zošitom položeným na stehnách, zatiaľ čo pero som držal medzi prstami bez toho, aby som sa odhodlal napísať prvé slovo, pretože som už od prvej chvíle cítil, že dnešný zápis nebude patriť k tým, ktoré zo seba človek dostane ľahko, akoby mimochodom, ale k tým, pri ktorých musí zostúpiť hlbšie, do miest, kde sú veci zamotané, bolestivé, nejasné. Napriek tomu zvláštne dôležité. Chvíľu som len pozeral na prázdnu stranu, akoby som od nej čakal, že začne hovoriť ako prvá, pretože som mal pocit, že akonáhle raz začnem, už nebude cesty späť k jednoduchosti, k skratke, k stručnému vysvetleniu, ktoré by celú tú spleť citov a spomienok uhladilo do jednej rozumnej vety.Terapeut mi napísal, že nerozumie tomu môjmu ne-vzťahu a keď som si tú vetu v hlave prehrával znova a znova, s nepríjemnou úprimnosťou som si uvedomil, že možno tomu nerozumiem ani ja sám, hoci som v tom prežil roky, hoci ma to formovalo, hoci ma to v istom zmysle nieslo aj ničilo zároveň. A tak mám dnes pocit, že jediný spôsob, ako sa k tomu vôbec priblížiť, je ísť od začiatku, pomaly, poctivo, tak ako si to pamätám a tak ako to stále cítim, aj keď viem, že niektoré veci sa slovami zachytiť nedajú úplne, pretože cit, ktorý vznikol v detstve a dozrieval v mlčaní, nemá presný tvar ani pevnú hranicu.
Poznáme sa od malička a keď si predstavím ten vek, je mi až zvláštne, akú váhu mu dnes pripisujem, pretože malé dieťa predsa nevie pomenovať lásku, nevie ju zaradiť, nevie ju vysvetliť, no napriek tomu ju môže cítiť vo svojej vlastnej čistej, nepoškvrnenej podobe, bez nárokov, bez plánov, bez tej dospelej potreby všetko okamžite definovať. Pamätám si ju ešte zo základnej školy, zo spoločných chvíľ v laviciach, zo smiechu nad úplnými hlúposťami, z tých drobných momentov, ktoré navonok nič neznamenajú a predsa sa človeku vryjú do pamäti tak hlboko, že ich v sebe nosí ešte aj o mnoho rokov neskôr. Pamätám si, ako som ju sledoval, keď sa smiala s ostatnými a ako mi vtedy stačilo, že je nablízku, že ju vidím, že si môžem sadnúť bližšie, že môžem byť súčasťou toho malého sveta, v ktorom jej prítomnosť znamenala viac, než by som bol v tom veku schopný vysvetliť. Na základnej škole som ešte nepoznal bolesť odmietnutia, nevedel som, čo znamená túžiť po niečom viac a nedostať to, nevedel som, aké to je, keď človek vkladá do niečoho celé vnútro a späť sa mu vracia len neistota, ticho alebo nejasná odpoveď, ktorá v skutočnosti nie je odpoveďou vôbec. Roky plynuli, škola sa menila, detstvo sa pomaly vytrácalo, no my sme si zostávali blízki, stále nejakým spôsobom prepojení, akoby medzi nami existovala niť, ktorú nebolo vidieť, ale ktorá sa nedala len tak prestrihnúť. A potom prišlo obdobie, ktoré ma podľa všetkého poznačilo najhlbšie, obdobie od mojich šestnástich do približne dvadsiatich rokov, keď už nič nebolo detské, nič nebolo nevinné, nič nemalo len ľahkosť priateľstva, pretože city v tom veku získavajú váhu, začínajú byť ostré, nepokojné a zároveň nebezpečne schopné vytvárať si vlastné ilúzie. Práve vtedy som sa na ňu naviazal úplne, bez zvyšku. Takým spôsobom, pri ktorom už človek nie je jednou nohou v realite a druhou v nádeji, ale celý sa ponorí do predstavy, že to, čo cíti, musí mať niekde aj svoj skutočný základ. Bol som v tom hlavou aj srdcom a dnes si priznávam, že som v nej možno videl aj niečo, čo som si sám dotvoril, niečo, čo som potreboval vidieť, aby som dokázal veriť, že to všetko má zmysel, že to nie je jednostranné, že to nie je len príbeh, ktorý si človek píše vo vlastnej hlave. Ona si však vzťah so mnou nevedela predstaviť a medzi tým si budovala svoj vlastný život, vlastné smery, vlastné rozhodnutia, zatiaľ čo ja som zostával visieť niekde medzi všetkým tým, ani dnu, ani vonku, ani prijatý, ani celkom odmietnutý. Stretávali sme sa, rozprávali sa, smiali sa a boli chvíle, ktoré vo mne vytvárali nádej tak silnú, až som mal pocit, že teraz už sa to musí zlomiť, že teraz už to konečne dostane meno, tvar a smer, že tie pohľady, tie slová, tie okamihy blízkosti musia predsa niečo znamenať aj pre ňu. A potom prišlo ticho. Hluché obdobie bez vysvetlenia, bez pokračovania, bez istoty, akoby sa všetko, čo sa zdalo živé, zrazu stratilo vo vzduchu a nezostalo po tom nič, čo by sa dalo chytiť do rúk. Jej meno vo mne zostalo najdlhšie, práve ono ma prenasledovalo celé roky, práve ono sa ku mne vracalo v momentoch, keď som sa snažil pochopiť, ako môže byť niečo pre jedného také intenzívne, také skutočné a také bolestne jasné, zatiaľ čo pre druhého to zostáva neurčité, neuchopiteľné, akoby bez mena a bez záväzku. Predsa sa náš príbeh stále, ďalej točil v tom istom kruhu, v rovnakom rytme stretnutí, nádeje a následného ticha, ktoré ma zakaždým nechávalo o niečo prázdnejšieho než predtým. Keď sa dnes pozerám na to obdobie, vidím človeka, ktorý bol citovo úplne rozbitý, roztrhaný medzi tým, čo chcel a tým, čo reálne dostával. Medzi túžbou po jasnosti a životom v neustálej nejednoznačnosti. Mal som popritom aj iné vzťahy, iné dievčatá, iné pokusy o normálnosť, o nový začiatok, o odbočenie z tej starej cesty, no nič z toho nevydržalo a dnes už veľmi dobre viem prečo. Nebol som v tom nikdy celý. Navonok možno áno, telom možno áno, slovami možno tiež, no moja hlava a hlavne moje srdce zostávali stále pripútané tam, kde dávno nebolo miesto pre istotu, len pre pokračujúce čakanie. Vtedy by som si to nepriznal, vtedy by som pred sebou ešte hral hru, že to mám pod kontrolou, že sa viem posunúť ďalej, no dnes to vidím až nepríjemne jasne. Aj preto, pri tom všetkom často používam slová ako zrejme alebo možno, pretože ani dnes si nie som úplne istý, čo to vlastne bolo. Bola to láska, skutočná a hlboká, len nenaplnená a jednostranná, alebo to bola ilúzia, ktorú som si roky kŕmil nádejou, spomienkami a túžbou po niečom, čo sa nikdy nemalo stať? Hovorí sa, že priateľstvo medzi mužom a ženou funguje iba dovtedy, kým jeden z nich neprekročí citovú hranicu a ja dnes viem, že ja som ju prekročil dávno. Lenže vtedy som si úprimne myslel, že na tej druhej strane nestojím sám, že to cíti aj ona, že tie pohľady, tie slová, tie drobné chvíle medzi nami v sebe nesú viac než len obyčajnú blízkosť. Áno, viem, že som sa mýlil a ten omyl nebol smiešny ani ľahký, nebol to druh chyby, nad ktorou sa človek po rokoch len pousmeje a mávne rukou. Možno zvonku by to niekomu mohlo znieť ako tragikomický príbeh, ako ďalšia verzia starej schémy, v ktorej ona nechcela a on dúfal, no to, čo sa odohráva vo vnútri človeka počas takých rokov, sa nedá zľahčiť jednou vetou ani zosmiešniť jednoduchou skratkou. Ten čas, tie roky, to vnútorné čakanie, tá neustála prítomnosť niekoho v hlave a v srdci, aj keď sa navonok nič nedeje, to všetko ma formovalo spôsobom, ktorý bol zároveň bolestivý aj určujúci. Nechcem to nazvať blbosťou, pretože pre mňa to blbosť nebola. Bolo to niečo, čo ma v istom zmysle vychovalo, niečo, čo ma zlomilo, niečo, čo ma naučilo, ale zároveň mi to zobralo kus zo mňa. Nakoniec prišiel moment, ktorý to celé definitívnejšie rozdelil na predtým a potom... no medzi tým bolo obdobie kedy som mal vlastné problémy, zápasil som sám so sebou, so životom, so závislosťou, s vlastným rozpadom. A vo mne už jednoducho neostala sila ďalej to niesť. Neprišiel čistý opak lásky, nebola to nenávisť, ale skôr vyčerpanie, stav, keď človek už nemá z čoho dúfať, z čoho sa sklamať ani z čoho znova skladať vlastné vnútro. Môj úpadok nastal z vízie ukázať sa, že mám pre ňu všetko čo bude potrebovať aby som nakoniec sám nemal nič, aby som ju popritom oklamal a ona aj sem, takto pred rokom prišla za mnou aby mi ukázala, že pravé pristeľstvo je vždy čosi viac... Vraciam sa v týchto dňoch k tomu akoby vo mne stále existovala potreba dopátrať sa, kde sa vlastne stala chyba, či som niečo mohol urobiť inak, či som si to celé roky len nevymýšľal a či nie je najväčším problémom práve to, že za tým stále neviem urobiť hrubú čiaru? Alebo je to ukončenie a uvedomenie si, že jediné čo môžem je začať sám odznova? A možno niektoré príbehy nekončia tam, kde skončia navonok, ale až vtedy, keď ich človek v sebe naozaj dožije do poslednej vety. Na chvíľu som prestal písať a len som sa díval na riadky pred sebou, pričom som mal zvláštny pocit, akoby som nepísal o sebe, ale o niekom cudzom, o niekom, koho osud som len pozoroval z odstupu, hoci som veľmi dobre vedel, že ten človek som bol ja, so všetkou svojou naivitou, tvrdohlavosťou, nádejou aj slabosťou.V terapeutovej odpovedi stálo, že vo vzťahoch mi drží palce, že možno raz príde dobrá romanca a spolu s ňou aj abstinencia a zvláštne ma prekvapilo, aký účinok vo mne mala tá jednoduchá veta. Na prvý pohľad pôsobila obyčajne, stručne, takmer až príliš jednoducho na všetko to, čo som v sebe niesol, no čím dlhšie som nad ňou premýšľal, tým viac som mal pocit, že možno práve preto vo mne niečo trafila. Asi som tentoraz nepotreboval ďalší rozbor, ďalšiu analýzu, ďalšie pomenovávanie starých rán, ale skôr tiché prijatie toho, že niektoré veci sa skončili a že ich netreba za každú cenu zachraňovať v spomienkach len preto, že kedysi znamenali priveľa. Možno som potreboval len pripustiť, že toto už patrí minulosti a že niekde mimo tohto všetkého môže raz existovať niečo iné, niečo skutočné, nie niečo medzi, nie niečo nejasné, nie niečo, v čom jeden čaká a druhý nevie, ale niečo, v čom obaja vedia, obaja chcú a obaja zostávajú. A čo sa týka abstinencie, tam ma tá veta zasiahla ešte hlbšie, pretože som v nej cítil nenápadný, no veľmi presný odkaz, že najprv si musím dať do poriadku seba, svoje vnútro, svoje pády, svoje prázdne miesta, svoje úniky a až potom môžem očakávať, že budem schopný budovať niečo zdravé s niekým iným. Viem, že má pravdu a možno práve preto ma to zasiahlo tak silno, lebo pravda často nepotrebuje veľa slov, aby bolela presne tam, kde má. Napokon som zošit pomaly zatvoril, oprel som sa o stenu a na krátku chvíľu som zavrel oči, zatiaľ čo vo mne ešte doznievali všetky tie spomienky, otázky a neuzatvorené vety, ktoré som dnes pustil na papier. Možno tento príbeh naozaj nemá krásny koniec, možno v ňom nie je nič romantické ani víťazné, možno v ňom zostalo priveľa bolesti, priveľa omylov a priveľa rokov, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. No napriek tomu si dnes uvedomujem, že aj príbeh bez bodky môže mať svoj význam, pretože niekedy nás neposunie to, čo dopadlo dobre, ale práve to, čo nás bolelo tak dlho, až nás to donútilo konečne sa pozrieť na seba pravdivo. A možno raz, keď sa na toto všetko pozriem s väčším odstupom a pokojom, pochopím, že aj toto malo svoj zmysel, hoci som ho vtedy ešte nedokázal prijať, pretože už o pár týždňov prišla...
Poznáme sa od malička a keď si predstavím ten vek, je mi až zvláštne, akú váhu mu dnes pripisujem, pretože malé dieťa predsa nevie pomenovať lásku, nevie ju zaradiť, nevie ju vysvetliť, no napriek tomu ju môže cítiť vo svojej vlastnej čistej, nepoškvrnenej podobe, bez nárokov, bez plánov, bez tej dospelej potreby všetko okamžite definovať. Pamätám si ju ešte zo základnej školy, zo spoločných chvíľ v laviciach, zo smiechu nad úplnými hlúposťami, z tých drobných momentov, ktoré navonok nič neznamenajú a predsa sa človeku vryjú do pamäti tak hlboko, že ich v sebe nosí ešte aj o mnoho rokov neskôr. Pamätám si, ako som ju sledoval, keď sa smiala s ostatnými a ako mi vtedy stačilo, že je nablízku, že ju vidím, že si môžem sadnúť bližšie, že môžem byť súčasťou toho malého sveta, v ktorom jej prítomnosť znamenala viac, než by som bol v tom veku schopný vysvetliť. Na základnej škole som ešte nepoznal bolesť odmietnutia, nevedel som, čo znamená túžiť po niečom viac a nedostať to, nevedel som, aké to je, keď človek vkladá do niečoho celé vnútro a späť sa mu vracia len neistota, ticho alebo nejasná odpoveď, ktorá v skutočnosti nie je odpoveďou vôbec. Roky plynuli, škola sa menila, detstvo sa pomaly vytrácalo, no my sme si zostávali blízki, stále nejakým spôsobom prepojení, akoby medzi nami existovala niť, ktorú nebolo vidieť, ale ktorá sa nedala len tak prestrihnúť. A potom prišlo obdobie, ktoré ma podľa všetkého poznačilo najhlbšie, obdobie od mojich šestnástich do približne dvadsiatich rokov, keď už nič nebolo detské, nič nebolo nevinné, nič nemalo len ľahkosť priateľstva, pretože city v tom veku získavajú váhu, začínajú byť ostré, nepokojné a zároveň nebezpečne schopné vytvárať si vlastné ilúzie. Práve vtedy som sa na ňu naviazal úplne, bez zvyšku. Takým spôsobom, pri ktorom už človek nie je jednou nohou v realite a druhou v nádeji, ale celý sa ponorí do predstavy, že to, čo cíti, musí mať niekde aj svoj skutočný základ. Bol som v tom hlavou aj srdcom a dnes si priznávam, že som v nej možno videl aj niečo, čo som si sám dotvoril, niečo, čo som potreboval vidieť, aby som dokázal veriť, že to všetko má zmysel, že to nie je jednostranné, že to nie je len príbeh, ktorý si človek píše vo vlastnej hlave. Ona si však vzťah so mnou nevedela predstaviť a medzi tým si budovala svoj vlastný život, vlastné smery, vlastné rozhodnutia, zatiaľ čo ja som zostával visieť niekde medzi všetkým tým, ani dnu, ani vonku, ani prijatý, ani celkom odmietnutý. Stretávali sme sa, rozprávali sa, smiali sa a boli chvíle, ktoré vo mne vytvárali nádej tak silnú, až som mal pocit, že teraz už sa to musí zlomiť, že teraz už to konečne dostane meno, tvar a smer, že tie pohľady, tie slová, tie okamihy blízkosti musia predsa niečo znamenať aj pre ňu. A potom prišlo ticho. Hluché obdobie bez vysvetlenia, bez pokračovania, bez istoty, akoby sa všetko, čo sa zdalo živé, zrazu stratilo vo vzduchu a nezostalo po tom nič, čo by sa dalo chytiť do rúk. Jej meno vo mne zostalo najdlhšie, práve ono ma prenasledovalo celé roky, práve ono sa ku mne vracalo v momentoch, keď som sa snažil pochopiť, ako môže byť niečo pre jedného také intenzívne, také skutočné a také bolestne jasné, zatiaľ čo pre druhého to zostáva neurčité, neuchopiteľné, akoby bez mena a bez záväzku. Predsa sa náš príbeh stále, ďalej točil v tom istom kruhu, v rovnakom rytme stretnutí, nádeje a následného ticha, ktoré ma zakaždým nechávalo o niečo prázdnejšieho než predtým. Keď sa dnes pozerám na to obdobie, vidím človeka, ktorý bol citovo úplne rozbitý, roztrhaný medzi tým, čo chcel a tým, čo reálne dostával. Medzi túžbou po jasnosti a životom v neustálej nejednoznačnosti. Mal som popritom aj iné vzťahy, iné dievčatá, iné pokusy o normálnosť, o nový začiatok, o odbočenie z tej starej cesty, no nič z toho nevydržalo a dnes už veľmi dobre viem prečo. Nebol som v tom nikdy celý. Navonok možno áno, telom možno áno, slovami možno tiež, no moja hlava a hlavne moje srdce zostávali stále pripútané tam, kde dávno nebolo miesto pre istotu, len pre pokračujúce čakanie. Vtedy by som si to nepriznal, vtedy by som pred sebou ešte hral hru, že to mám pod kontrolou, že sa viem posunúť ďalej, no dnes to vidím až nepríjemne jasne. Aj preto, pri tom všetkom často používam slová ako zrejme alebo možno, pretože ani dnes si nie som úplne istý, čo to vlastne bolo. Bola to láska, skutočná a hlboká, len nenaplnená a jednostranná, alebo to bola ilúzia, ktorú som si roky kŕmil nádejou, spomienkami a túžbou po niečom, čo sa nikdy nemalo stať? Hovorí sa, že priateľstvo medzi mužom a ženou funguje iba dovtedy, kým jeden z nich neprekročí citovú hranicu a ja dnes viem, že ja som ju prekročil dávno. Lenže vtedy som si úprimne myslel, že na tej druhej strane nestojím sám, že to cíti aj ona, že tie pohľady, tie slová, tie drobné chvíle medzi nami v sebe nesú viac než len obyčajnú blízkosť. Áno, viem, že som sa mýlil a ten omyl nebol smiešny ani ľahký, nebol to druh chyby, nad ktorou sa človek po rokoch len pousmeje a mávne rukou. Možno zvonku by to niekomu mohlo znieť ako tragikomický príbeh, ako ďalšia verzia starej schémy, v ktorej ona nechcela a on dúfal, no to, čo sa odohráva vo vnútri človeka počas takých rokov, sa nedá zľahčiť jednou vetou ani zosmiešniť jednoduchou skratkou. Ten čas, tie roky, to vnútorné čakanie, tá neustála prítomnosť niekoho v hlave a v srdci, aj keď sa navonok nič nedeje, to všetko ma formovalo spôsobom, ktorý bol zároveň bolestivý aj určujúci. Nechcem to nazvať blbosťou, pretože pre mňa to blbosť nebola. Bolo to niečo, čo ma v istom zmysle vychovalo, niečo, čo ma zlomilo, niečo, čo ma naučilo, ale zároveň mi to zobralo kus zo mňa. Nakoniec prišiel moment, ktorý to celé definitívnejšie rozdelil na predtým a potom... no medzi tým bolo obdobie kedy som mal vlastné problémy, zápasil som sám so sebou, so životom, so závislosťou, s vlastným rozpadom. A vo mne už jednoducho neostala sila ďalej to niesť. Neprišiel čistý opak lásky, nebola to nenávisť, ale skôr vyčerpanie, stav, keď človek už nemá z čoho dúfať, z čoho sa sklamať ani z čoho znova skladať vlastné vnútro. Môj úpadok nastal z vízie ukázať sa, že mám pre ňu všetko čo bude potrebovať aby som nakoniec sám nemal nič, aby som ju popritom oklamal a ona aj sem, takto pred rokom prišla za mnou aby mi ukázala, že pravé pristeľstvo je vždy čosi viac... Vraciam sa v týchto dňoch k tomu akoby vo mne stále existovala potreba dopátrať sa, kde sa vlastne stala chyba, či som niečo mohol urobiť inak, či som si to celé roky len nevymýšľal a či nie je najväčším problémom práve to, že za tým stále neviem urobiť hrubú čiaru? Alebo je to ukončenie a uvedomenie si, že jediné čo môžem je začať sám odznova? A možno niektoré príbehy nekončia tam, kde skončia navonok, ale až vtedy, keď ich človek v sebe naozaj dožije do poslednej vety. Na chvíľu som prestal písať a len som sa díval na riadky pred sebou, pričom som mal zvláštny pocit, akoby som nepísal o sebe, ale o niekom cudzom, o niekom, koho osud som len pozoroval z odstupu, hoci som veľmi dobre vedel, že ten človek som bol ja, so všetkou svojou naivitou, tvrdohlavosťou, nádejou aj slabosťou.V terapeutovej odpovedi stálo, že vo vzťahoch mi drží palce, že možno raz príde dobrá romanca a spolu s ňou aj abstinencia a zvláštne ma prekvapilo, aký účinok vo mne mala tá jednoduchá veta. Na prvý pohľad pôsobila obyčajne, stručne, takmer až príliš jednoducho na všetko to, čo som v sebe niesol, no čím dlhšie som nad ňou premýšľal, tým viac som mal pocit, že možno práve preto vo mne niečo trafila. Asi som tentoraz nepotreboval ďalší rozbor, ďalšiu analýzu, ďalšie pomenovávanie starých rán, ale skôr tiché prijatie toho, že niektoré veci sa skončili a že ich netreba za každú cenu zachraňovať v spomienkach len preto, že kedysi znamenali priveľa. Možno som potreboval len pripustiť, že toto už patrí minulosti a že niekde mimo tohto všetkého môže raz existovať niečo iné, niečo skutočné, nie niečo medzi, nie niečo nejasné, nie niečo, v čom jeden čaká a druhý nevie, ale niečo, v čom obaja vedia, obaja chcú a obaja zostávajú. A čo sa týka abstinencie, tam ma tá veta zasiahla ešte hlbšie, pretože som v nej cítil nenápadný, no veľmi presný odkaz, že najprv si musím dať do poriadku seba, svoje vnútro, svoje pády, svoje prázdne miesta, svoje úniky a až potom môžem očakávať, že budem schopný budovať niečo zdravé s niekým iným. Viem, že má pravdu a možno práve preto ma to zasiahlo tak silno, lebo pravda často nepotrebuje veľa slov, aby bolela presne tam, kde má. Napokon som zošit pomaly zatvoril, oprel som sa o stenu a na krátku chvíľu som zavrel oči, zatiaľ čo vo mne ešte doznievali všetky tie spomienky, otázky a neuzatvorené vety, ktoré som dnes pustil na papier. Možno tento príbeh naozaj nemá krásny koniec, možno v ňom nie je nič romantické ani víťazné, možno v ňom zostalo priveľa bolesti, priveľa omylov a priveľa rokov, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. No napriek tomu si dnes uvedomujem, že aj príbeh bez bodky môže mať svoj význam, pretože niekedy nás neposunie to, čo dopadlo dobre, ale práve to, čo nás bolelo tak dlho, až nás to donútilo konečne sa pozrieť na seba pravdivo. A možno raz, keď sa na toto všetko pozriem s väčším odstupom a pokojom, pochopím, že aj toto malo svoj zmysel, hoci som ho vtedy ešte nedokázal prijať, pretože už o pár týždňov prišla...
- JK -