Deň 6. Dobrovoľné precitnutie

Parádny víkend, povedal by som ironicky, keby som ešte stále nosil v sebe ten starý jedovatý tón, ktorým som kedysi komentoval všetko, čo mi nevoňalo. Úprimne, už som zabudol, aká nuda tu cez víkendy dokáže byť, pretože rytmus pracovného týždňa človeka pohltí a zamestná, no sobota a nedeľa odhalia prázdno, ktoré si bežne nestíhame priznať. Práve v tom prázdne sa však skrýva niečo, čo som minulé liečenie odmietal vidieť, pretože som víkendy doslova neznášal a počítal som hodiny do pondelka s odporom a cynizmom.Áno, už viem, že táto nuda má svoj význam, pretože vytvára priestor na rozmýšľanie, na zrovnanie si myšlienok a na drobné plánovanie toho, čo raz budem musieť zvládnuť v reálnom živote. Minule som víkendy bral ako trest, ako umelo vytvorený program bez zmyslu, ktorý ma obmedzoval a oberal o ilúziu slobody, ktorú som si spájal s vonkajším svetom. Dnes dokážem priznať, že som sa mýlil, pretože práve cez víkend sa človek stretáva sám so sebou bez výhovoriek a bez rozptýlenia.Aj keď sa mi občas v hlave mihne myšlienka, prečo toto miesto nazývam nereálnym životom alebo životom mimo reality, uvedomujem si, že aj toto je súčasť reality, ktorú som si svojimi rozhodnutiami privodil. Predná Hora nie je prestávka od života, ale jeho tvrdá kapitola, ktorú musím prečítať až do konca, ak nechcem znovu padnúť do pasce závislosti. Keď som sem prišiel prvýkrát, mal som pocit, že som vytrhnutý zo sveta, no dnes viem, že práve tu sa učím žiť skutočnejšie než kedykoľvek predtým.Soboty a nedele tu tradične patria povinným vychádzkam, ktoré som počas prvého liečenia posmešne nazýval venčením dobytka, pretože som sa cítil ako niekto, koho vedú v rade bez vlastnej vôle. Ten výraz dnes znie trpko a hanbím sa zaň, pretože som ním len zakrýval vlastný odpor voči disciplíne a pravidlám. Pravda je taká, že už len pri tej povinnej vychádzke si človek dokáže úplne iným spôsobom prečistiť hlavu, pretože rytmus krokov v prírode rozmotáva uzly, ktoré sa v mysli viažu celé mesiace.Minule som kráčal s hlavou sklopenou, sledujúc iba štrk pod nohami a premýšľajúc nad tým, ako je všetko nastavené proti mne. Dnes zdvihnem zrak a všimnem si ticho lesa, chladný vzduch a zvláštny pokoj, ktorý neprichádza zvonku, ale rodí sa niekde vo mne.Plánujem, že keď budem doma, možno si dám vo voľnom čase prechádzky aj bez toho, aby mi ju niekto nariadil. U nás je našťastie kde chodiť do prírody, kde vládne kľud a nikto odo mňa nič nechce.

(Pravdou však zostáva, že som nakoniec nikdy pravidelne doma na prechádzky nechodil, hoci som si to viackrát naplánoval a zapísal medzi svoje ,,predsavzatia." Vždy prišlo niečo dôležitejšie, pohodlnejšie alebo lákavejšie a plán sa rozpadol pod váhou vlastnej nedisciplinovanosti. Porušenie plánu sa stalo mojím tichým zvykom, ktorý som ospravedlňoval únavou, prácou alebo zlým počasím, hoci skutočným dôvodom bola len slabá vôľa. Preto si dnes dávam pozor, aby som to s novými predsavzatiami nepreháňal.)

Veľmi jasne si uvedomujem, že toto druhé liečenie beriem úplne inak ako minulý rok v jeho začiatkoch. Vtedy som bol plný pesimizmu a zosmiešňovania systému, ktorým som sa snažil dokázať, že som nad vecou a že ma nič z toho neovplyvňuje. V skutočnosti som sa len bránil pravde o sebe samom, ktorú som nechcel počuť. Dnes ten jedovatý komentátor vo mne výrazne stíchol a namiesto neho sa ozýva hlas, ktorý hovorí, že systém tu nie je na to, aby ma zlomil, ale aby ma naučil niečo, čo som sa doteraz odmietal učiť.Samozrejme, do niektorých vecí tu, sa musím vedome nútiť. Uvedomujem si však, že nejde o odpor voči systému, ale o obyčajnú ľudskú lenivosť, ktorá sa snaží udržať ma v komforte. Mám na mysli najmä RHB, teda pracovnú rehabilitáciu, ktorá počas týždňa prebieha s údržbárom a spočíva v čistení a upratovaní okolia ústavu. Minule som ju bral ako zbytočnú povinnosť, ktorú som pretrpel a potom na ňu zabudol.Práca mi v skutočnosti nikdy nevadila, pretože fyzická námaha dokáže vyčistiť hlavu podobne ako dlhá prechádzka. Môj problém vždy spočíval v tom, že som sa k nej nevedel dokopať, pretože prvý krok býva najťažší. Keď však chytím lopatu a začnem robiť, zistím, že odpor sa vytráca a zostáva len rytmus pohybu a pocit užitočnosti. V tej chvíli si uvedomím, že mnohé veci v živote neboli ťažké preto, že by som ich nezvládol, ale preto, že som sa im vyhýbal.Šiesty deň môjho druhého liečenia mi tak ukazuje, že zmena sa neprejavuje veľkými gestami, ale drobným posunom v postoji. Víkend už nevnímam ako nepriateľa, povinnú vychádzku nevolám hanlivým menom a pracovnú rehabilitáciu neberiem ako trest. Učím sa prijímať disciplínu ako nástroj, nie ako okovy a uvedomujem si, že ak chcem raz žiť slobodne bez tiketu v ruke musím najskôr zvládnuť tieto malé, obyčajné dni.

- JK -