Nástup

Ráno sa ku mne správalo cudzo, akoby som sa zobudil v inom byte, v inom živote, v tele, ktoré si pamätalo viac než moja hlava. Oči sa otvorili samy, príliš skoro, bez náznaku úľavy a strop nado mnou pôsobil prázdne, studeno, nepriateľsky, ako plátno, na ktoré sa mali premietať myšlienky, pred ktorými som už nemal kam uhnúť.Chvíľu som len sedel na posteli, s nohami položenými na zemi, v polohe, ktorá nebola ani oddychom, ani pohybom a vnímal vlastný dych, krátky a plytký, akoby sa bál ísť hlbšie. V tele bola únava, no v hlave neexistoval spánok. Tam sa zhromažďovali obrazy, spomienky, úlomky viet, ktoré som kedysi vyslovil presvedčene a dnes zneli prázdne.Obliekanie prebiehalo bez vedomého rozhodovania, ruky si pamätali poradie úkonov, zatiaľ čo myseľ blúdila niekde medzi hanbou a strachom, medzi odporom a tichou prosbou, aby sa ešte niečo zmenilo bez toho, aby som musel niečo urobiť. Tá prosba bola slabá a ja som to vedel.Keď som vyšiel von, vzduch bol chladný a ostrý, presne taký, aký býva ráno, keď sa deň ešte nerozhodol, čím bude. Auto stálo na svojom mieste, známe, obyčajné, bez emócií a predsa som cítil zvláštnu tiaž v hrudi, keď som k nemu kráčal, akoby som sa približoval k niečomu, čo ma malo odviezť nielen priestorom, ale aj hlboko do seba.Sadol som si za volant a všimol si prázdne sedadlo vedľa seba, ktoré bolo v pamäti obsadené. Na prvé liečenie ma viezol tatino, pevný, tichý, sústredený, prítomný spôsobom, ktorý sa nedal nahradiť slovami. Vtedy som sa mohol oprieť, nechať sa viesť, nechať sa niesť situáciou, ktorú niekto iný pomenoval a rozhodol za mňa.Teraz tam nebol nikto.Motor naskočil okamžite, bez váhania a bez otázok. Ten kontrast medzi istotou stroja a mojím vnútrom ma bodol niekde pod rebrami. Vyšiel som na cestu a nechal krajinu, aby sa pomaly menila, aby sa stromy, dediny a zákruty striedali v pravidelnom rytme, ktorý ma mal upokojiť, no namiesto toho mi dával príliš veľa priestoru na premýšľanie.Cesta na Prednú Horu mala zvláštnu schopnosť vracať ma späť do minulosti, do momentov, ktoré som si myslel, že mám spracované a uzavreté. Každý kilometer bol pripomienkou toho, že som tu už raz bol, že som tu nemal byť znovu, že som si kedysi myslel, že to stačí.Keď som dorazil pod horu, bez plánovania som zastavil. Les vedľa cesty bol tichý, hlboký, pokojný spôsobom, ktorý mi pripadal až nespravodlivý. Vypol som motor a zostal som sedieť v aute, obklopený nehybnosťou, ktorú nič nenarúšalo.Pozeral som medzi stromy a mal som pocit, že stoja pevnejšie než ja. Ich kmene niesli roky, počasie, ticho a predsa sa nezlomili. V hlave sa mi ozývali otázky, ktoré nemali odpovede, len naliehavosť. Či otočím kľúčikom, či sa vrátim, či si znovu poviem, že ešte nie je čas.Minúty sa menili na hodiny. Sedel som tam dlho, príliš dlho na to, aby to bola náhoda, príliš krátko na to, aby to bolo rozhodnutie. Telo stuhlo, chrbát bolel, no najhoršie bolo vedomie, že sa skrývam na mieste, kde ma nikto nehľadá.V istom momente sa niečo zlomilo, ako keď praskne napnutá niť. Uvedomil som si rozdiel, ktorý sa nedal obísť. Na prvé liečenie ma viezol tatino. Na druhé som sa doviezol sám. Tá veta vo mne doznievala dlho a mala váhu, ktorú som predtým necítil.Naštartoval som a vyšiel hore.Keď som prišiel, bolo už neskoro. Vzduch v budove bol rovnaký ako kedysi, zmes čistiacich prostriedkov, starých stien a ľudských príbehov, ktoré sa nedali vyvetrať. Sestrička sa na mňa pozrela s prekvapením, ktoré sa snažila zakryť, no jej slová prezradili viac, než by chcela. Dnes už so mnou nepočítali.Ani ja som so sebou nepočítal.Chodby ma prijali bez výčitiek, no nie bez pamäti. Každý krok znel známe, každá stena mala presné miesto v mojich spomienkach. Mal som pocit, že som sa vrátil do priestoru, ktorý o mne vie viac, než by som chcel priznať.Keď mi pridelili patróna, cítil som zvláštnu kombináciu odporu a úľavy. Pozrel som sa mu do očí a povedal vetu, ktorá vyšla bez nácviku, bez ochrany, bez snahy zapôsobiť.Povedal som, že to už nechcem pokaziť.Neznelo to hrdinsky. Znelo to skôr unavene.Zostal som tam stáť ešte chvíľu, obklopený známym prostredím, s pocitom, že sa niečo uzavrelo a niečo iné otvorilo, hoci som ešte netušil čo. Vedel som len to, že tentoraz neexistuje spolujazdec, ktorý by niesol časť cesty za mňa.A ten pocit ma desil aj držal pokope zároveň.

- JK -