Deň 9. Bolestivé zrkadlo

Večer sa pomaly rozlieval po izbe ako hustý tieň, ktorý si bez pýtania nachádza cestu do každého kúta a ja som sedel na posteli, ktorá už dávno stratila svoj pôvodný význam miesta určeného na oddych, pretože sa pre mňa stala zvláštnym útočiskom, akýmsi paradoxným priestorom, kde sa prelína pocit bezpečia s pocitom uväznenia, kde sa človek schováva pred svetom, no zároveň nemá kam uniknúť pred vlastnými myšlienkami. Tlmené svetlo lampy sa opieralo o steny a kreslilo na nich pokrivené tiene, ktoré pôsobili, akoby ani samy nevedeli, čo vlastne predstavujú a v tej neurčitosti som sa nachádzal aj ja, držiac pero pevnejšie, než by bolo potrebné, zatiaľ čo zošit opretý o kolená prijímal každé slovo, ktoré zo mňa vychádzalo pomaly, ťažko a s podivnou váhou, ktorá sa nedala vysvetliť len obyčajnou únavou. Dnešný deň nebol taký, ktorý by človeka zlomil jedným prudkým úderom, pretože jeho sila spočívala práve v niečom oveľa zákernejšom, v pomalom, takmer nepostrehnuteľnom rozklade zvnútra, ktorý sa odohráva ticho, bez varovania a práve preto je taký nebezpečný, pretože si ho uvedomíte až v momente, keď už vo vás niečo začalo praskať. Keď som ešte počas dňa odpísal terapeutovi na jeho reakciu ohľadom mojej váhavej otázky týkajúcej sa hokeja a mojich výdavkov, mal som zvláštny pocit istoty, ktorý sa mi v tej chvíli zdal úplne prirodzený, akoby som presne vedel, kde stojím a čo robím a dokonca som si v duchu vytvoril jednoduché vysvetlenie, ktoré znelo rozumne a prijateľne, pretože som si nahováral, že predsa nie je nič zlé na tom, ak si zahrám dvakrát alebo trikrát do mesiaca, že si tak vyčistím hlavu a zároveň si doprajem pohyb, ktorý mi chýba. Terapia, ktorú sme dnes absolvovali, mala úplne iný rozmer než tie predchádzajúce, pretože tentokrát nešlo o to, aby sme si nastavovali zrkadlá navzájom, ale aby sme sa do nich pozreli sami, bez pomoci, bez úniku, bez možnosti schovať sa za názory ostatných, no a v tom momente, keď terapeut vyslovil túto úlohu, som pocítil zvláštny tlak v hrudi, akoby sa vo mne niečo stiahlo a odmietalo pustiť von. Keď som začínal ako prvý, cítil som na sebe pohľady ostatných, ktoré neboli nepriateľské ani súdiace, no napriek tomu mali váhu, ktorú som nedokázal ignorovať. V tej chvíli som mal pocit, že ak vyslovím pravdu nahlas, prekročím hranicu, z ktorej už nebude návratu, pretože pomenovaná pravda má zvláštnu vlastnosť, že sa nedá vziať späť do ticha, z ktorého vyšla. Slová zo mňa vychádzali ťažko, akoby som ich musel doslova vytlačiť zo svojho vnútra a keď som povedal, že sa vidím ako niekto, kto ešte nedozrel v pochopení dôležitosti abstinencie, cítil som, ako sa vo mne niečo láme, no ešte silnejšie to prišlo vo chvíli, keď som priznal, že si neverím, pretože práve v tejto jednoduchej vete bola obsiahnutá celá pravda, ktorú som sa doteraz snažil obísť. Moje srdce bilo tak silno, že som mal pocit, že ho počujú všetci v miestnosti a na okamih som sa zľakol, že to fyzicky nezvládnem, že ma ten tlak rozdrví, no zároveň som vedel, že to najťažšie na tom celom nie je samotné vyslovenie tých slov, ale vedomie, že sú pravdivé. Keď som sa pozrel na reakcie ostatných, uvedomil som si, že to zrkadlo, do ktorého som sa práve pozrel, nebolo len mojím vlastným odrazom, ale že sa v ňom odráža aj to, čo zo mňa vidia oni. Táto predstava bola ešte desivejšia, pretože znamenala, že to, čo cítim, nie je len môj subjektívny pocit, ale niečo, čo je viditeľné aj navonok. A tak myšlienka návratu domov, ktorá sa postupne približuje, vo mne vyvoláva zvláštnu kombináciu radosti a nepokoja, pretože na jednej strane sa teším na známe prostredie, na slobodu a na možnosť opustiť toto miesto, kde sa pravda neustále derie na povrch, no na druhej strane si uvedomujem, že práve tieto momenty sú pre mňa dôležité, pretože odhaľujú praskliny v mojej duši, ktoré som sa roky snažil ignorovať alebo zakryť. Čoraz viac si uvedomujem, že moje myšlienky sa neustále vracajú k minulosti, k veciam, ktoré som dlhé roky potláčal. Medzi tými všetkými vecami sa nachádza aj zvláštny ne-vzťah, ktorý nikdy nebol oficiálne pomenovaný, no napriek tomu vo mne zanechal stopu, ktorá sa nedá len tak vymazať, pretože to nebola len obyčajná náklonnosť, ale niečo hlbšie, čo nikdy nedostalo priestor vyrásť. Čím viac ma to v toto obdobie trápi, tým viac mám pocit, že to môže byť dôležitá časť mozaiky na mojej ceste. No celý ten citový klin v duši zostal zakorenený niekde pod povrchom. Keď mi terapeut v denníku odpovedal, že tomu nerozumie, pocítil som okamžitý impulz brániť sa, pretože som mal pocit, že sa dotýka niečoho, čo nedokážem vysvetliť jednoduchými slovami a možno práve preto som zareagoval neurčito, pretože pravda je taká, že tomu zatiaľ nerozumiem ani ja sám. Keď som dopisoval posledné riadky, izba bola tichá a spolupacienti ležali na posteli ponorení do svojho vlastného sveta, zatiaľ čo ja som sa snažil pochopiť ten svoj a niekde hlboko vo mne sa pomaly začala vynárať myšlienka, ktorá bola tichá, no o to pravdivejšia, pretože som si uvedomil, že aj keď mám pocit, že som na ceste, stále neviem, kam vlastne smerujem a možno preto vo mne rastie strach pozrieť sa do toho zrkadla na seba znova, pretože viem, že by som v ňom mohol uvidieť niečo, na čo ešte nie som pripravený... A možno nikdy nebudem.

- JK -