Deň 7. Nedeľa bez hluku, ale plná otázok

Dnes začínam písať s úsmevom na tváry "Psychotický deň, tá nedeľa tu :) Toľko nudy, že by sa ozaj dala krájať."Hovorím to napoly ironicky, napoly vážne. Vonku aj vnútri je úžasné ticho. Predná Hora má zvláštnu schopnosť zastaviť čas. Nedeľa tu nemá farbu ani vôňu, je len dlhá. Pomalá. Rozťahaná ako žuvačka, ktorá už dávno stratila chuť. Najhoršie je, že nemám ani o čom písať. Žiadne dramatické pocity, ktoré by stáli za zmienku. Žiadne vnútorné konflikty, žiadne výbuchy, žiadne hlboké vpády do seba samého ani eufórie. Len prázdno. Jednoducho prázdno v hlave. A možno je to len psychologický filter. Možno sa môj mozog ešte stále učí filtrovať chaos, ktorý tam bol roky. Možno oddychuje keďže nie je preťažený adrenalínom, stresom, výčitkami, výpočtami kurzov a kombinácií.Skôr vám chcem pripomenúť moju menšiu dilemu zo štvrtku. Snáď to je len pocit, no myslím, že to len zbežne prejdete a podpíšete, lebo toho budete mať veľa, keďže ste od štvrtku nebol v práci a ja som si v duchu vytvoril scenár – že nestíhate, že nebudete mať čas čítať každý jeden denník, že to bude len formalita. Že sa to stratí v kope papierov.Mýlil som sa...A musím priznať, že je to zvláštne príjemné zistenie – že nič nevynecháva. Že si číta každý deň, každé slovo, každú vetu, každý únik, každú obranu. Je v tom rešpekt. A možno aj zodpovednosť.Pri tom denníku je to zaujímavé. Keď máte niečo napísať a práve nemáte nič v hlave, tak sa aj tak musíte zamyslieť. A keď si myslíte, že v hlave nič nie je, že je tam len prázdno, tak sa vám predsa len vynorí jedna myšlienka, či jedna otázka alebo dilema. A za ňou ďalšia.A presne to sa stalo.Najprv sa vynoril hokej.Nie samotná hra. Nie šport ako taký. Ale atmosféra. Ľudia. Krik. Pivo. Rozhovory o kurzoch. Tipovanie. "Dáš to za stovku?", "Je to istota", "Toto nemôže padnúť." Hokej pre mňa nikdy nebol len hokej. Bol to vstupný portál. Spúšťač. Návyk zabalený do športu.Potom prichádza otázka – ako predísť recidíve? Ako sa zabezpečiť pred tým, že sa vrátim späť? Lebo návrat sem, to nie je veľká dráma ani výbuch. Je to malý, nenápadný krok, potom ďaľší a ďaľší. Jedno kliknutie. Jeden zápas. Jeden pocit "veď už to mám pod kontrolou".A potom prišli v hlave na rad aj peniaze.Na ako dlho mám splatenie dlhov? Koľko mesiacov? Koľko rokov? Koľko rozhovorov plných hanby? Koľko ospravedlnení? Koľko pohľadov, v ktorých už nie je dôvera?A ešte tvrdšia otázka – ako sa vyhnúť trestnému oznámeniu? Viacerí ľudia, ktorým dlhujem peniaze, to zvažujú. A majú na to právo. Ich trpezlivosť má hranice, ich dôvera bola zneužitá a ja teraz sedím tu, na liečení, pondruhý krát a viem, že nie všetko sa dá napraviť slovami. Niektoré veci budú mať jednoducho následky či chcem alebo nie.Potom prichádza pokora. Ako ju nájsť? Skutočnú pokoru. Nie tú hranú, ktorú som vedel zahrať, keď som potreboval ďalšiu pôžičku. Nie tú, ktorú som vytiahol ako kartu zo saka. Ale pokoru ako vnútorný postoj. Uvedomenie si, že som padol. Že som ublížil. Že nemám právo sa hnevať na svet.Alebo trpezlivosť. Ako ju získať? Ja som bol vždy rýchly. Impulzívny. Akcia, reakcia. A čo mi nahradí adrenalín?Ako si nahradiť adrenalín z koncertov, pochodov, bitiek? Áno, bohužiaľ, aj to bola donedávna súčasť môjho života. Hluk. Dav. Pocit sily. Výbuchy energie. Noc bez následkov. Pocit, že žijem naplno. Dnes viem, že to bola skôr úteková stratégia. Útek pred tichom. Pred sebou.Ale ako sa vzdať predošlého života? Akcií. Chát. Výletov. Partie. Dobrodružstva. Priateľov. Boli to roky môjho života. Spomienky. Smiech. Sloboda. A zároveň riziko. Cítim, že práve tie veci, ktoré som miloval, ma ťahajú späť do rizika opätovného závislového správania. Nieje to samotný šport ani samotní ľudia. Ale ten vzorec správania, ktorý sa tam roky upevňoval.A zrazu už v hlave nie je prázdno.Odrazu toho je viac než dosť.
Keď som si prečítal odpoveď terapeuta na dnešný zápis, tak tá bola jednoduchá:"Mať koníčka je dôležité, ale nie je ten hokej pre vás rizikový, Jakub? Ľudia, alkohol, rozhovory o stávkovaní."
Krátka veta. Ale presná.Uvedomil som si, že liečenie nie je len o tom prestať stávkovať. Je o tom prebudovať celý ekosystém môjho života. Prostredie. Ľudí. Situácie. Zdroje adrenalínu. Spúšťače.Nie všetko, čo je normálne pre iných, je bezpečné pre mňa.A možno práve táto nedeľa, ktorú som nazval psychotickou a nudnou, je prvým dňom, keď sa učím žiť bez výkyvov. Bez extrémov. Bez hluku. Len tak.V tichu.Lenže práve v tom tichu sa začína skutočný zápas...

- JK -