Noc sa vliekla pomaly, ako by sa sama bála vstúpiť do ich nového sveta. Plamene ohňa jemne šľahali do výšky, ožarovali kúsky dreva, ktoré Marek s Dorotou nazbierali cez deň a ich tváre – bledé, unavené, ale pokojné. Od príchodu na nový ostrov mali pocit, že prežili deň bez katastrofy. Ticho, Piko ticho odfukoval v tieni prístrešku, Dorota sedela s...
Noc bola dlhá. Nezvyčajne dlhá. Každá minúta sa tiahla ako ťažká spomienka. Vietor sa síce utíšil, no z útrob ostrova k nim doliehali zvláštne, drsné zvuky – neboli to predátori, ani známe šuchotanie nočných živočíchov. Toto bolo iné. Pripomínalo to vtáky, ale nie také, aké by človek očakával – bol to skôr ostrý škrekot, občas zblízka, inokedy z...
Svetlo ranného úsvitu roztrhlo tmu ako ostrá čepeľ. Dorota sa prebrala k činu ako prvá – trasúc sa, oblečenie mala nasiaknuté slanou vodou, tvár zlepenú pieskom a vlasy zlepené do chumáčov. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že to nie je sen. Ležala na pláži, obkolesená jemným bielym pieskom, zatiaľ čo vlhké vlny ešte občas jemne olizovali jej...
Noc ich vtiahla do seba bez varovania. Už to nebolo tiché kolísanie, ani mierny vietor. Príboj sa rozhodol ukázať svoju skutočnú tvár. Vlna za vlnou narážala na čln, voda prečerpávala okraje a trieštila sa im o telá. Oceán sa zmenil na živého tvora – rozvášneného, zúrivého, neľútostného. A ich čln, ich posledné útočisko, sa menil na zranenú...
Zobudili sa do iného sveta.
Nie preto, že by sa niečo zásadne zmenilo – oceán bol stále modrý, čln rovnako vrtký, vzduch vlhký – ale niečo v ňom vibrovalo. Nový zvuk. Neznámy, no podvedome známy. Marek otvoril oči ako prvý a ostal ležať. Počúval. Bolo to ako dunenie, ale nie z neba. Nie hrom. Skôr... tlkot srdca krajiny.
Ráno prišlo bez výstrah. Bez vetra, bez vlnobitia, bez hromov. Len hladké prebudenie, ako keď sa človek prebudí z dlhého sna a zistí, že svet naokolo je stále rovnaký – a predsa trochu iný. Vzduch bol vlhký, ale mierny, slnko sa lenivo predieralo cez pás šedej oblohy, ktorá sľubovala pokojný, takmer meditatívny deň.
Marek sa zobudil skôr...
Ráno prišlo tak, ako len vie prísť po noci plnej bleskov a hromov – opatrne, jemne, s dotykom, ktorý pripomína ľútosť. Obloha bola bledosivá, vodná hladina matne pokojná a vlhkosť vo vzduchu sa dala krájať. Ešte ani slnko nevyšlo naplno a už cítili, že to bude dusný deň – nie nebezpečný, ale unavujúci. Taký, čo vás ťahá k tichu a...
Cítili to. Ako náhle pohladenie po šiji, ktoré neprinášalo útechu, ale predzvesť. Chladný vánok, aký predtým nebol. Pomalý, tichý, no v sebe niesol vlhkosť a prísľub nepokoja.
Marek sedel pri boku člna, v ruke držal improvizované veslo a len tak ním načieral hladinu, keď ho zalial ten závan. Otočil hlavu, zacítil ho na líci – studený, cudzí,...
Slnečné lúče toho rána boli slabé, matné a ako keby sa hanbili dotýkať paluby člna, na ktorom dvaja ľudia prežili noc, čo ich navždy poznačila. Dorota ležala chrbtom opretá o stenu člna, zabalená do vlhkej prikrývky a Marek sedel vedľa nej, ruky založené na kolenách, oči uprené do prázdna. Hoci sa oceán už upokojil, ich vnútro ešte stále vibrovalo...
Noc prišla pokojne. Príliš pokojne.Nebolo vetra, hviezdy viseli nad nimi ako pevné, nemenné body vo vesmíre a hladina oceánu sa zdala taká pokojná, až pripomínala obrovské zrkadlo. Dorota spala schúlená pri Marekovi, hlavu mala opretú o jeho hruď, pravidelne dýchala a snívala. Marek si ešte chvíľu nechával oči otvorené – len tak sledoval nočnú...