Valladolid

"Zbieral som úlomky seba po celom svete. Vo Valladolide som našiel ten, ktorý mi chýbal najviac."

 

Stál som tam – chrbtom k autu, tvárou k nekonečnu. Vietor sa jemne opieral do tváre, slnko sedelo nízko na horizonte ako starý pozorovateľ života, ktorý sa už prestal čudovať ľudským pádom. Španielska krajina, suchá, neúprosná a pritom zvláštne láskavá, sa predo mnou rozprestierala ako prázdny papier, na ktorý som mohol – možno naposledy – napísať, kto vlastne som.Táto fotka vznikla náhodou. Zaznamenala moment, keď som vystúpil z auta a zostal stáť. Nie preto, že by som sa kochal krajinou. Nie preto, že by som bol unavený. Zastal som, lebo ma niečo vo vnútri prinútilo prestať utekať – nie pred ľuďmi, nie pred problémami, ale pred sebou samým.Bolo to v októbri 2018, počas jedného víkendu, keď som sa kôli pracovnej ceste ocitol sám, ďaleko od všetkých, ďaleko od domova, ďaleko od všetkých naučených vzorcov. A možno práve preto sa vo mne niečo zlomilo – nie násilne, ale potichu, bolestivo, nebadane. Prvýkrát v živote som bol tak ďaleko – a nielen v kilometroch. Bol som ďaleko od svojich zlyhaní, od ľudí, ktorým som ublížil, od mien, ktoré som sklamal, od dlhov, ktoré som ešte nesplatil. Ale zároveň som bol aj veľmi blízko – blízko k tomu, čo sa nachádza pod tým všetkým. Kdesi v tej púšti ticha a slnka som sa ocitol v prítomnosti svojej vlastnej duše. A tá bola vyčerpaná.Prechádzal som vtedy obdobím, ktoré by sa dalo nazvať životnou rekonštrukciou. Rozchod, ktorý mi roztrhol vnútro na dve polovice, sa síce zdal nevyhnutný – a azda aj správny – no zanechal vo mne ticho, ktoré nebolo mierumilovné, ale bolestivo prázdne. Niečo sa skončilo. Niečo, čomu som veril, aj keď som to možno nevedel niesť správne. A práve tá strata bola tým posledným, čo ma posunulo k zmene.Mal som za sebou dve liečenia. Jedno ako výkrik. Druhé ako pokus. Gamblerstvo ma neprehralo cez noc – bola to pomalá erózia identity, milimeter po milimetri, kým som sa jedného dňa nepozeral do zrkadla na človeka, ktorého som nepoznal. A zrazu som stál tu, v cudzine, kde ma nikto nepoznal a hoci som sa cítil stratený, začínal som veriť, že práve tu môžem nájsť kúsok seba. Možno ten, ktorý som ešte nikdy nevidel.Pozeral som sa pred seba – na nekonečnú krajinu bez hraníc – a zároveň som sa prvýkrát po dlhom čase pozeral do seba. Nie do tej časti, ktorá predstierala, že je v poriadku. Nie do tej, ktorá sa usmievala v spoločnosti, hoci jej v hlave hučala panika. Pozeral som sa hlboko, až tam, kde sa stretávajú útržky detstva, hanba z minulosti, pocit viny a potreba nádeje.A práve vtedy, v tej úplnej tichosti španielskeho vidieka, som sa znova rozhodol. Rozhodol som sa bojovať. Nie s vetrom, nie s minulosťou, nie s predstavou úspechu. Ale s tou neľútostnou otázkou, ktorá sa vo mne ozývala už dlho: Má to ešte zmysel? Má ešte zmysel vstávať, keď všetko bolí?Už raz predtým som stál na podobnom mieste – nie na mape, ale v duši. Vtedy, keď sa prevalili moje dlhy, keď sa ukázala celá pravda a ja som pozeral do prázdna s myšlienkou, že by možno bolo jednoduchšie z tohto sveta odísť. Ale neurobil som to. Nie preto, že by som sa nebál smrti – ale preto, že som cítil, že nemôžem nechať za sebou veci nevyriešené, nesplatené dlhy, nevypovedané slová. Cítil som, že ešte musím niečo napraviť. Nie všetko. Ale aspoň niečo. Aj o tom hovorím v inom príbehu, no podstata je rovnaká – niekde hlboko vo mne sa vtedy prebudil hlas, ktorý mi pripomenul, že ešte stále mám šancu niečo zanechať. Nie ako ospravedlnenie. Ale ako odkaz.A keď som v tom čase písal knihu Remíza, v každej jednej vete, v každom odstavci som sa snažil vyrozprávať tie vrstvy bolesti, ktoré nešlo vyrozprávať v bežnom rozhovore. Slová v tej knihe sa mi stávali terapiou, úľavou, výkrikom aj tichom zároveň. A tu, vo Valladolide, som si uvedomil, že mám povinnosť – nie voči svetu, ale voči sebe – tú knihu dokončiť, dopovedať, dopísať, vysvetliť, premeniť ju na most medzi mnou a niekým ďalším, kto sa možno raz ocitne v rovnakej prázdnote.Španielsko sa vtedy stalo pre mňa niečím výnimočným. Nie preto, že by som tam zažil niečo veľkolepé. Ale preto, že som tam zažil pokoj. Ticho, ktoré ma nelámalo, ale liečilo. A som presvedčený, že v každom štáte, v každom okamihu, v každej situácii som celý život zbieral úlomky – kúsky seba, akési fragmenty identity, ktoré mi boli dlho cudzie. A tu, v tejto pustatine pod jedovatým slnkom, som našiel ďalšiu skladačku – dôležitú, ostrú, ale potrebnú. Srdcovú.Preto na tú fotku nedokážem pozerať bez toho, aby sa mi nezatriasol hlas. Nie preto, že by bola krásna. Ale preto, že je pravdivá. Zobrazuje chvíľu, keď som nestál na ceste. Stál som na prahu medzi minulosťou a možnosťou. A hoci som nevedel, čo bude ďalej, vedel som, že musím ísť domov. Nielen fyzicky – ale domov do seba. Domov do pravdy. Domov do života, ktorý síce nebude jednoduchý, ale bude môj.A dnes, keď sa k tomu vraciam, viem s istotou jedno: vtedy som sa znovu rozhodol žiť. Nie pre iných. Pre seba. A žiť tak, aby som už nikdy nemusel utekať pred vlastným odrazom v spätnom zrkadle.

- JK -