Šťastie

...tak zvláštne slovo. Tak málo pochopené.
 A ak už si tu, dovoľ mi zdieľať s tebou niečo, čo vo mne zrelo dlho. Myšlienku, ktorá mi chodí po rozume vždy, keď sa mi niečo v živote pokazí. Alebo keď sa niekomu inému pokazí niečo, čo mu ešte včera pripadalo ako samozrejmé. Až bolestivo samozrejmé.

Hovorím o šťastí.

Nie, neboj sa. Nie o tom, ktoré poznáme z hazardu – výhra, tipovanie, jackpot. Nie o tom, ktoré nás na chvíľu omámi a potom zlomí. Nie o falošnom pocite výnimočnosti len preto, že sa raz za čas usmeje náhoda.
Hovorím o tom tichom, obyčajnom, nádhernom šťastí, ktoré žije medzi nami – a ktoré si takmer nikdy neuvedomujeme.
Šťastie je totiž zvláštny časový úsek. Niečo, čo sa nedeje v jednej sekunde, ale tiahne sa v pozadí dní, týždňov, niekedy aj rokov. A zistíš, že si bol šťastný, až keď sa to šťastie vyparí.
Zistíš, že si mal šťastie, až keď ti ochorie mama. Alebo keď ti niekto zavolá s vetou, ktorú si nikdy nechcel počuť. A ty sa v tej chvíli ocitneš na hranici medzi tým, čo bolo – a tým, čo bude úplne iné.
Zistíš, že si mal šťastie, až keď sa ti minú peniaze. A ty sedíš na posteli s hlavou v dlaniach a pýtaš sa, ako si mohol byť tak slepý, že si si nevážil tú "otrasnú" prácu, ktorú si včera opustil.
Zistíš, že si mal šťastie, keď už nemáš silu vstať z postele – a včera si pritom dokázal bežať, dýchať, objímať, smiať sa.
Zistíš, že si mal šťastie, keď ti niekto prestane odpovedať. A ty si spomenieš na všetky tie chvíle, keď ti písal ako prvý.
Šťastie je nenápadné. Nie je hlučné. Nekričí, že tu je.
Šťastie neklopká. Nesvieti ako reflektor. Nezdieľa sa na Instagrame.
Šťastie je... to, že si ráno otvoril oči. Že ťa nič nebolelo. Že si mohol vstať, napiť sa vody. Že si zapol svetlo, a ono sa rozsvietilo. Že si mal čo raňajkovať. Že si mohol ísť von, dýchať, pozerať sa okolo seba.
To je šťastie.
Nie výhra. Nie úspech. Nie uznanie.
Nie potlesk.
Nie dokonalý život.
Ale práve ten nedokonalý. Ten, kde máš zdravé telo. Kde máš strechu nad hlavou. Kde máš niekoho, komu môžeš napísať. Alebo aspoň myšlienku, ktorá ťa drží nad vodou.
Možno máš depresiu. Možno si niečo pokazil. Možno si závislý. Možno sa liečiš. Ale ak máš ešte silu premýšľať o tom všetkom, ak máš v sebe hlas, ktorý ti hovorí "ešte niečo skús", tak máš šťastie.
A keď ho nebudeš mať, zistíš, že si ho mal. A budeš si priať, aby si o ňom vedel vtedy.
Preto ti to hovorím dnes.
Nie ako mentor. Nie ako spasiteľ.
Ako človek, ktorý už tiež pochopil – neskoro. Ale predsa.
Nečakaj na smútok, aby si pochopil, že si bol šťastný.
Lebo šťastie, to nie je bod na časovej osi.
To je celé obdobie, ktoré raz nazveme "krásne časy".

A tie práve žiješ.

- JK -