Slepá ulička

Noc a deň sa mi zlievali do jednej neurčitej šedej masy, bez začiatku, bez konca, bez zmyslu. Každé ráno som sa prebudil do prázdnoty, ale nikdy som nevedel, či je to ešte stále ten istý deň, alebo či už uplynula ďalšia bezvýznamná noc, ktorú som presedel pri blikajúcej obrazovke, očami hypnotizujúc číselné výsledky, ktorým som dal celý svoj život. Ubytovne, penzióny, hotelové izby s rovnakými sivými stenami, rovnakými tupými televízormi, rovnakým puchom lacného nábytku. To bol môj svet. Svet, ktorý sa scvrkol na malú obrazovku a nekonečný prísľub toho, že tentoraz to vyjde.Chodil som ulicami ako prízrak, bosý vo vlastnej hlave, zavretý v bludisku svojich myšlienok, ktoré sa ako jedovaté hady plazili okolo mojej mysle. Mesto bolo plné života, autá, smiech, reštaurácie plné ľudí, ktorí mali plány, zmysel, budúcnosť. Ja som bol len tieň, pohybujúci sa medzi nimi, bez cieľa, bez váhy, bez skutočnej prítomnosti. Slnko vychádzalo, ale mňa jeho svetlo nezaujímalo, nezahrievalo ma, neprinášalo so sebou nový deň. Bol som uväznený v kolobehu vlastnej choroby, v nekonečnom kruhu strát a klamstiev, v šialenom rytme pulzujúcej nádeje a krutej reality.Mobil vibroval v mojom vrecku, no zakaždým som ho vytiahol s rovnakým, stále silnejším odporom. Ľudia chceli svoje peniaze späť. Priatelia, známi, niekedy aj tí, ktorí mi už dávno prestali veriť. A ja som im s chladnou ľahkosťou sľuboval, že čoskoro im ich vrátim. Nemal som však na to žiadny plán, žiadnu stratégiu. Len neustálu, zúfalú túžbu po ďalšej stávke, po jednom veľkom výstrele, ktorý by všetko vymazal, vyčistil tabuľu, vrátil mi späť môj život, moju dôstojnosť.Klamal som aj sám sebe. Presviedčal som sa, že to ešte stále mám pod kontrolou, že stačí len trochu šťastia, len jeden zápas, len jedna správna kombinácia. Ale v hĺbke duše som vedel, že som stratený. Moje ruky sa triasli, keď som za posledné peniaze stavil zápasy. Keď som prehral, cítil som, ako mi v hrdle narastá kyslá horkosť zlyhania, ale ani vtedy som sa nezastavil. Neexistovala pre mňa iná možnosť, len stále ďalej a ďalej stávkovať, bez prestávky, bez výdychu, ako pes prenasledujúci vlastný chvost, až kým nepadne od vyčerpania.Raz mi prišla správa od maminy."Kedy to plánuješ ukončiť? Kedy to skončí? Chodia k nám ľudia, pýtajú sa na teba, dlhuješ im peniaze. Dokedy to takto bude?"Čítal som ju niekoľkokrát za sebou, ale zakaždým sa mi písmená rozmazávali pred očami, akoby boli napísané krvou. Kedy to skončí? Tá otázka mi rezonovala v hlave ako posledná ozvena vzdialeného výstrelu. Vedel som odpoveď, ale bál som sa si ju priznať. Pretože jediná možná odpoveď bola – nikdy. Nikdy, kým budem dýchať.Ruky sa mi triasli, keď som držal telefón, cítil som na sebe váhu všetkých tých sklamaných pohľadov, všetkých tých nesplnených sľubov, všetkých tých momentov, keď som niekoho presviedčal, že už je to na dobrej ceste. A predsa som neurobil nič. Neprestal som. Len som vypol obrazovku, strčil telefón späť do vrecka a pokračoval v tej bezmyšlienkovitej chôdzi, ako by to bol jediný spôsob, ako udržať svoje rozpadávajúce sa ja, pokope.Keď už nebolo od koho brať, keď už nebolo komu klamať, keď už sa svet zmenšil na posledných pár drobných v mojej peňaženke, vydal som sa na cestu do lesa. Do Mníchovej Lehoty. Dávalo to nejaký zmysel? Ani trochu. Ale kráčal som tam. Po spevnenej ceste, potom po prašných lesných chodníkoch, až kým som sa neponoril do lesa, kde už nebolo nikoho.Moje kroky sa ozývali v tichu, šušťanie listov pod nohami sa mi zdalo ohlušujúce. Už som nebol len tieň, ktorý sa vznáša medzi stenami hotelových izieb, medzi obrazovkami a blikajúcimi kurzami. Došlo mi, aký som slabý. Že som nikdy nebol hráčom, ktorý sa pokúšal vyhrať. Ja som bol len figúrka v hre, ktorú som už dávno prehral.....

Závislosť nie je len o peniazoch. Nie je len o prehrách. Je to rakovina, ktorá ťa zožerie zvnútra, vymaže z teba všetko, kým neostane len prázdna škrupina človeka, ktorý kedysi veril, že má svoj život pod kontrolou. Klameš, len aby si mohol hrať ďalej. A hráš, len aby si mohol klamať ďalej. A v jednom momente sa ocitneš sám, uprostred lesa, v mŕtvom tichu, a uvedomíš si, že jediná vec, ktorú si kedy naozaj vlastnil, bola táto nekonečná prázdnota.........