Namiesto tiketu...

Stránka Remíza je miesto, ktoré sa so mnou hýbe, dýcha a mení. Nie je to len priestor, kam ukladám príbehy. Je to skôr zrkadlo, ktoré odráža to, čím prechádzam. Každá etapa života sa v nej skôr či neskôr ukáže – niekedy v príbehu, inokedy v úvahe, niekedy v myšlienke, ktorá na začiatku vyzerá nenápadne, ale neskôr sa ukáže ako dôležité poznanie.

Keď som prestal tipovať, veril som, že som vyhral. Že som sa konečne oslobodil od toho kolotoča neistoty a napätia, ktoré mi tikety nosili. Hazard bol celé mesiace niečím, čo som považoval za svoje väzenie a keď som z neho vyšiel, mal som pocit, že už nikdy nebudem hľadať ten pocit, ktorý mi dával.

Lenže to, čo som vtedy nevidel, bolo, že závislosť nie je len o konkrétnej činnosti. Je to vzorec, podľa ktorého mozog funguje. Psychológia hovorí, že keď človek jednu závislosť nechá, jeho myseľ si často nájde inú cestu, ako napodobniť ten istý pocit. Zvykne sa tomu hovoriť substitučná závislosť. Mozog je nastavený na cyklus napätia a uvoľnenia a nedokáže sa zmieriť s tým, že by mal žiť na rovine. Rovnováha je preň niečo cudzie, neznáme.

Ja som si myslel, že ten vzorec som prerazil. Začal som príležitostne športovať, hokej mi prinášal adrenalín, okamih, keď sa rozhoduje, keď padne gól alebo sa na ľade pobijeme. Objavil som lietanie na malých vyhliadkových lietadlách – chvíle, keď človek stúpa k nebu a cíti, že pod ním nie je nič, len prázdnota a musí veriť stroju, že ho unesie. To nie je len hobby, to je tanec so strachom a odvahou, srdce bije rýchlejšie a mozog je zaplavený tým istým adrenalínom, aký som kedysi hľadal v kurzovej ponuke.

Začal som cestovať, ale nie klasickým spôsobom. Nelákali ma destinácie, kde chodia všetci. Hľadal som miesta, ktoré boli neatraktívne, neznáme, niekedy až zabudnuté. Možno preto, že ma priťahovalo to, čo v sebe nieslo neistotu. Chcel som vedieť, ako chutí atmosféra mesta, kam bežný turista ani nevkročí. Myslel som si, že práve toto je dôkaz, že som našiel nový zdroj energie, novú iskru. Že už nepotrebujem tipovať, pretože život mi ponúkol niečo iné.

Ale čím viac som si to opakoval, tým viac som cítil, že sa klamem. Všetky tie okamihy napätia boli len kulisou. Ten skutočný adrenalín som mal celý čas pri sebe – vo svojich vlastných vzťahoch. Nemusel som sedieť v lietadle, nemusel som hľadať neznáme mestá. Stačilo, aby som sa pozrel na to, ako fungujem so ženami, ktoré nazývam priateľkami.

Tam sa odohrávala moja najväčšia hra.

Myslel som si, že hazard som nechal za sebou, ale v skutočnosti som ho preniesol do inej oblasti. Každá hádka bola novým tiketom. Každá zmierovacia chvíľa bola výhrou, každé rozídenie prehratým zápasom. Podvedome som si nachádzal partnerky, ktoré boli komplikované, pretože som potreboval drámu. A keď som náhodou žil v harmonickom vzťahu, kde všetko fungovalo, nevydržal som to. Ticho a rovnováha vo mne vyvolávali nepokoj. Akoby som musel rozhádzať karty, aby sa objavilo napätie, aby bolo o čo hrať.

Psychológia tomu hovorí presne: závislý mozog je naučený žiť na hojdačke. Hore – dole. Napätie – uvoľnenie. Búrka – pokoj. Keď zrazu príde rovina, nastáva panika. Je to paradox, ale závislý človek často nedokáže zniesť pokoj, pretože mu pripomína prázdnotu. A tak radšej vyvolá konflikt, aby sa znova ocitol v známom prostredí – vo víre emócií, v zápase, v neistote.

A tak som zistil, že aj keď som prestal tipovať, tipoval som ďalej. Len som si už nestavil peniaze na futbal alebo hokej. Stavil som svoju dušu na vzťahy.

To poznanie bolo tvrdé. Bolo ťažké priznať si, že to, čo som považoval za lásku, bolo často len pokračovanie hazardu inou cestou. Nie preto, že by som nechcel milovať, ale preto, že môj mozog nevedel, ako milovať bez adrenalínu. Namiesto bezpečia som hľadal búrky, namiesto pokoja neistotu. Až neskôr som pochopil, že pravá výhra je naučiť sa vydržať v pokoji. Že najväčším víťazstvom je nevyvolať problém, keď ho netreba, a prijať ticho ako dar, nie ako hrozbu.

A možno práve toto je život sám o sebe. Neustále hľadanie rovnováhy medzi tým, čo nás ťahá späť, a tým, čo nás posúva dopredu. Človek sa stále učí, stále mení postoje a stále spoznáva sám seba. To, čo mi včera pripadalo ako pravda, môže zajtra vyzerať ako omyl a to, čo dnes vnímam ako problém, sa môže zajtra ukázať ako dar. Aj v tom je sila tejto cesty – nikdy sa nekončí, nikdy nie je definitívna.

Kniha je už uzavretá a táto časť sa tam už asi nedostane, preto vám ho prinášam sem, je to totiž nové poznanie, poznanie, ktoré ma opäť niekam posunie....

- JK -