Deň 53. Začiatok...
04.12.2025
Posledný víkend sa predo mnou rozplýval ako para nad kotlom. Človek by si myslel, že keď sa blíži koniec liečenia, začne cítiť úľavu, eufóriu, hrdosť alebo aspoň pokoj. Ja som však cítil niečo, čo sa podobalo na studené prsty strachu, ktoré sa mi nenápadne obopínali okolo hrudníka. Zajtra odchádzam.A zrazu som si nebol istý, či som na to pripravený.V izbe bolo ticho, aké býva len počas víkendov – väčšina chlapov čítala, písala alebo jednoducho sedela a premýšľala. Ja som otáčal stránku svojho denníka. Poslednú stránku. Posledný deň, posledný zápis. Dvere sa o chvíľu zatvoria, odídem s cestovnou taškou cez rameno a za mnou ostane miesto, ktoré ma lámalo, liečilo a učilo.A predsa… niečo ma škrabalo vo vnútri.Niečo, čo som nechcel pomenovať nahlas...Toto mal byť posledný denníkový zápis, ktorý pôjde terapeutom na kontrolu. Dokonca som zvažoval, že si budem denník písať aj doma. Mal som pocit, že by mi to mohlo pomôcť, že by to mohlo udržať ten krehký pokoj, ktorý som tu na Prednej Hore niekde medzi skupinami, rannými komunitami a nekonečnými úvahami našiel. Psychológovia tvrdia, že písanie lieči. Že keď človek naplní papier tým, čo v ňom vrie, prestane ho to zožierať zvnútra. Že pomenovanie strachu ten strach oslabí. Že keď si človek zapisuje svoje pády, vidí aj to, ako sa dvíha. Denník je zrkadlo – a ja som sa prvýkrát po rokoch nebál do toho zrkadla pozrieť.
...ale pravda je oveľa banálnejšia. A oveľa smutnejšia.Doma som nenapísal ani jednu jedinú stránku.Ani vetu.Ani náznak toho, že by som mal chuť pokračovať v práci, ktorú som tu začal.Príliš rýchlo som nabehol späť do starých koľají. A možno ešte rýchlejšie, ako by ktokoľvek čakal.Liečenie mi dalo silu, ale bola to zvláštna sila – taká, čo je pevná len dovtedy, kým ju netestuje reálny svet. Cítil som sa ako niekto, kto práve dostal nové krídla a myslel si, že dokáže lietať. Lenže tie krídla boli len papierové. A ja som ich nechal zvlhnúť prvým dažďom, čo na mňa dopadol.Hlava mi totiž začala našepkávať staré známe klamstvá."Teraz to dáš opatrnejšie. Sofistikovanejšie. Rozumnejšie. Už sa nepopáliš. Teraz si silnejší."A ja som jej veril.To bola moja najväčšia chyba....
Rozmýšľal som aj nad tým, či si prečítam svoje hodnotenie liečby ráno na pondelkovej komunite. Bolo to tradíciou. Ritualizovanou súčasťou posledného dňa – pacient sa postavil v divadelnej miestnosti, vzal papier do rúk a pred všetkými prečítal, čo si odnáša domov. Akoby tým zablomboval kruh, uzavrel cestu, zadefinoval nový začiatok.Lenže ja som sa rozhodol, že to neurobím.Nebola to vzbura. Nebolo to odmietnutie. Bola to čistá úzkosť.Predstava, že tam budem stáť pred všetkými pacientmi, terapeutmi aj primárom a že budem nahlas čítať to, čo som písal… to vo mne vyvolávalo rovnaký typ trasenia, aké cítite pred ortieľom.A tak som sa rozhodol – neprečítam to.Na oddelení sa tradovala legenda. Šepkalo sa to potichu, akoby to bolo zakázané slovo.Hovorilo sa, že kto si svoje hodnotenie liečby neprečíta, do roka sa vráti.Nedoriekla sa pointa, len sa významne zdvihlo obočie.Myslel som si, že sú to hlúposti...
V dnešný posledný deň sa chcem hlavne poďakovať terapeutom – za prístup, za trpezlivosť, za to, že ma dokázali udržať v pokope, aj keď som mal pocit, že vo mne všetko hučí ako rozbitý transformátor.Najmä Mgr. Daňovskému.Mužovi, ktorý ma dostal už v prvý deň, keď som bol ešte plný hnevu, odporu a skrytej hanby. Dokázal ma upokojiť, keď som sa cítil ako tlaková bomba. Dokázal ma otvoriť na skupine tak, že zo mňa tiekli slová, o akých som si myslel, že ich nikdy nikomu nepoviem. A keď ma neskôr preradili k primárovi, aj tak som v sebe nosil jeho tichý, profesionálny spôsob – ako niečo, čo ostáva na človeku ako pečať.Aj primárovi sa chcem poďakovať.Hoci som počul, že vo štvrtok večer odišiel sanitkou, veril som, že to nie je nič vážne. V týchto múroch sme si zvykli priať skoré uzdravenie už tak často, až to znelo ako otrepané klišé. Tak v tejto chvíli si želám, vaše skoré uzdravenie.Liečenie mi dalo niečo, čo by som si nikdy nebol pomyslel, že môže vôbec existovať.Dalo mi nový pohľad. Naučilo ma priznať si slabosť. Naučilo ma hovoriť.Ale niekedy…niekedy to nestačí.Napriek všetkému dobrému, čo som si odtiaľ bral, moja duša ostala niekde za dverami liečebne zaseknutá, zatiaľ čo hlava ma ťahala späť do sveta, ktorý mi ponúkal sladké pokúšanie rýchlych výhier, rýchlej úľavy a rýchlych riešení dlhov.Veľký omyl.Ten najväčší.Moje druhé liečenie prišlo ani nie o rok.Vrátil som sa 16. 3. 2015.A s týmto dátumom sa moje klamstvá o "novom živote" rozsypali ako jarný sneh.
...ale pravda je oveľa banálnejšia. A oveľa smutnejšia.Doma som nenapísal ani jednu jedinú stránku.Ani vetu.Ani náznak toho, že by som mal chuť pokračovať v práci, ktorú som tu začal.Príliš rýchlo som nabehol späť do starých koľají. A možno ešte rýchlejšie, ako by ktokoľvek čakal.Liečenie mi dalo silu, ale bola to zvláštna sila – taká, čo je pevná len dovtedy, kým ju netestuje reálny svet. Cítil som sa ako niekto, kto práve dostal nové krídla a myslel si, že dokáže lietať. Lenže tie krídla boli len papierové. A ja som ich nechal zvlhnúť prvým dažďom, čo na mňa dopadol.Hlava mi totiž začala našepkávať staré známe klamstvá."Teraz to dáš opatrnejšie. Sofistikovanejšie. Rozumnejšie. Už sa nepopáliš. Teraz si silnejší."A ja som jej veril.To bola moja najväčšia chyba....
Rozmýšľal som aj nad tým, či si prečítam svoje hodnotenie liečby ráno na pondelkovej komunite. Bolo to tradíciou. Ritualizovanou súčasťou posledného dňa – pacient sa postavil v divadelnej miestnosti, vzal papier do rúk a pred všetkými prečítal, čo si odnáša domov. Akoby tým zablomboval kruh, uzavrel cestu, zadefinoval nový začiatok.Lenže ja som sa rozhodol, že to neurobím.Nebola to vzbura. Nebolo to odmietnutie. Bola to čistá úzkosť.Predstava, že tam budem stáť pred všetkými pacientmi, terapeutmi aj primárom a že budem nahlas čítať to, čo som písal… to vo mne vyvolávalo rovnaký typ trasenia, aké cítite pred ortieľom.A tak som sa rozhodol – neprečítam to.Na oddelení sa tradovala legenda. Šepkalo sa to potichu, akoby to bolo zakázané slovo.Hovorilo sa, že kto si svoje hodnotenie liečby neprečíta, do roka sa vráti.Nedoriekla sa pointa, len sa významne zdvihlo obočie.Myslel som si, že sú to hlúposti...
V dnešný posledný deň sa chcem hlavne poďakovať terapeutom – za prístup, za trpezlivosť, za to, že ma dokázali udržať v pokope, aj keď som mal pocit, že vo mne všetko hučí ako rozbitý transformátor.Najmä Mgr. Daňovskému.Mužovi, ktorý ma dostal už v prvý deň, keď som bol ešte plný hnevu, odporu a skrytej hanby. Dokázal ma upokojiť, keď som sa cítil ako tlaková bomba. Dokázal ma otvoriť na skupine tak, že zo mňa tiekli slová, o akých som si myslel, že ich nikdy nikomu nepoviem. A keď ma neskôr preradili k primárovi, aj tak som v sebe nosil jeho tichý, profesionálny spôsob – ako niečo, čo ostáva na človeku ako pečať.Aj primárovi sa chcem poďakovať.Hoci som počul, že vo štvrtok večer odišiel sanitkou, veril som, že to nie je nič vážne. V týchto múroch sme si zvykli priať skoré uzdravenie už tak často, až to znelo ako otrepané klišé. Tak v tejto chvíli si želám, vaše skoré uzdravenie.Liečenie mi dalo niečo, čo by som si nikdy nebol pomyslel, že môže vôbec existovať.Dalo mi nový pohľad. Naučilo ma priznať si slabosť. Naučilo ma hovoriť.Ale niekedy…niekedy to nestačí.Napriek všetkému dobrému, čo som si odtiaľ bral, moja duša ostala niekde za dverami liečebne zaseknutá, zatiaľ čo hlava ma ťahala späť do sveta, ktorý mi ponúkal sladké pokúšanie rýchlych výhier, rýchlej úľavy a rýchlych riešení dlhov.Veľký omyl.Ten najväčší.Moje druhé liečenie prišlo ani nie o rok.Vrátil som sa 16. 3. 2015.A s týmto dátumom sa moje klamstvá o "novom živote" rozsypali ako jarný sneh.
- JK -