Deň 52. Predposledný deň

Už len tento víkend, jedno prebudenie navyše… a v pondelok ráno odchádzam domov.Tá veta ma desí. Aj teraz, keď ju píšem, cítim, ako mi žalúdok opäť stiahne strach, ktorý na Prednej Hore človek neskrýva lebo tu sa už pretvárka nevypláca.Návrat domov…Návrat medzi ľudí, ktorých som oklamal tak dokonale, že keby existovala súťaž v klamstvách, bol by som majstrom. Oklamal som rodinu, priateľov, známych, všetkých, ktorí mi držali miesto v živote. A teraz mám po tých týždňoch vyjsť z brány liečebne, postaviť sa pred nich a vysloviť prvé slová, ktoré budú znieť úplne inak než všetky predtým. Len tá predstava vo mne vyvoláva tras, aký nevyvolala ani abstinenčná kríza.Dnešný deň som takmer celý prespal… alebo skôr preležal, premýšľal, prehrabával sa sám sebou. Nebolo to to príjemné ležanie človeka, ktorý si užíva voľno. Toto bolo ležanie človeka, ktorý cíti, že mu končí bezpečný priestor a on má o dva dni vyjsť na svetlo, kde naňho čaká tieň všetkého, čo napáchal.Počas nekončiaceho ležania som si spravil minifinančný audit. Čísla, ktoré kedysi znamenali len prostriedok k úniku, dnes stoja predo mnou nahé – presné, nekompromisné, bezcitné.A napriek tomu vychádzajú lepšie, ako by som čakal, z plánu aký mám v pomere splátok a prostriedkov, ktoré chcem venovať aj sebe, ako odmenu, že plním ,,normy". Ako som si to v hlave nastavil, tak to aj je a bude. Po prvý raz za dlhé mesiace nie sú čísla klamstvo. Nie sú to fiktívne výhry, falošné príbehy, smiešne výhovorky alebo ilúzie.Sú to fakty.A fakty neklamú.Ešte stále mi v hlave doznievajú slová zo včerajšieho G-klubu: klubu abstinujúcich gamblerov, kde sedíme ako ľudia z jedného životného omylu, každý s vlastným príbehom, no všetci s rovnakým koncom, ak to nezvládneme. Každý z nich bol ako zrkadlo, v ktorom som videl seba o pár mesiacov, o pár rokov… alebo dokonca o pár dní, ak by som to zas pokazil.Rozoberal som ich životy, ich pády, ich recidívy. Niektorí v sebe nosia XY múch, ktoré im vedia v sekunde prerásť cez hlavu. Jeden si robí presnú finančnú kontrolu – a práve to ho zatial drží nad vodou, no môže to byť veľká pasca na seba samého. Iný si vytvoril rituály, tretí sa drží len vďaka tomu, že si zablokoval cestu k peniazom.Ale keď som tak sedel na posteli a prehrýzal svoje vlastné úvahy, uvedomil som si, že všetky rady sveta sú zbytočné, pokiaľ človek nesplní jednu jedinú podmienku:Musí chcieť abstinovať. Na sto percent. Bez výhrad. Bez tajnej rezervy v hlave, bez jedného otvoreného dvierka úniku.Ak nechceš, nepomôže ti ani liečebňa, ani rodina, ani blokácie, ani väčsie výplaty, ani modlitby.Ak chceš, všetko sa dá.A táto myšlienka ma nakopla...aspoň dnes.Závislý človek musí padnúť na úplné dno, až tam sa rodi ochota konečne prestať klamať. Až tam sa rodí odpor k tomu, čo ťa ničí. Až tam sa z človeka stáva niekto, kto si prizná vlastnú slabosť – a začne pracovať na sile.Lenže ja som si v ten deň, tú sobotu pred odchodom, položil otázku, ktorá vo mne ostala visieť:Padol som skutočne na dno? Alebo som len narazil na nejakú jeho vrstvu?A moja hlava vtedy odpovedala cynicky:"Čo by ešte malo byť dnom? Máš skončiť pod mostom? Alebo v rakve? Máš vidieť ešte viac plaču svojich rodičov? Ešte väčšiu hanbu?".Odpoveď mi vtedy neprišla.Ale prišla neskôr – v mojich činoch......
....prišla v tom, že som si po roku musel znovu zbaliť tašku a vrátiť sa presne tam, kde teraz sedím. Do tej istej izby. K tým istým dverám. K tým istým rituálom v liečebni, terapeutom, pravidlám, zákazom, ranným budíčkom a skupinám.A uvedomil som si, že dno, o ktorom som si myslel, že som ho dosiahol, bolo vtedy len skorodovanou doskou nad ešte väčšou tmou....

...dnes som si však myslel, ze moje úplne dno je:

- dlh v päťcifernej výške,

- strata rodinnej dôvery, ktorá sa možno nikdy nevráti,

- strata najlepších priateľov, ktorí sa zmenili na ľudí, čo prejdu okolo mňa bez pozdravu,

- hanba, ktorá mi sadá na plecia pri každom pohľade do očí iného človeka,

- plač maminy a tatina, ktorý som videl nie raz, ale niekoľkokrát,

- pocit vlastnej hodnoty znížený na nulu....

...(r.2015 / Liečenie deň po dni - druhý pokus)....a napriek tomu som zistil, že dno vie byť aj hlbšie.Že existujú aj hlbšie priestory, o ktorých som si myslel, že sa mne už nemôžu stať.A práve preto píšem tieto riadky.Lebo teraz – tu na Odbornom liečebnom ústave psychiatrickom na Prednej Hore – cítim prvýkrát v živote, že sa mi podarilo pokrčiť kolená na úplnom dne. A z toho dna sa dá odraziť len jedným smerom:nahor.Pôjde to pomaly.Bude to bolieť.Budem padať, zlyhávať, budem sa hanbiť, budem musieť veľa vysvetľovať a ešte viac počúvať.Ale prvýkrát som pripravený.Prvýkrát som v sebe našiel silu, nie odvahu.Odvaha príde až neskôr.Teraz mám len rozhodnutie.A to stačí.

- JK -