Deň 49. Deň keď som otvoril truhlu...

Životopis je za mnou a napriek tomu to nie je tak, že by som po prečítaní zatvoril zošit a všetko bolo hotové. Skôr to vyzeralo, akoby som odznova otvoril starú truhlu, ktorá roky stála zamknutá v tmavej komore a teraz sa pomaly vysypali veci, na ktoré som zabudol, alebo ktoré som držal pod kôpkou špinavej bielizne. To, čo ma zrejme najviac rozhádzalo, nebolo ani tak to, že som to povedal - bolo to, ako to znelo nahlas a ako na to zareagovali ľudia, ktorí sedia vedľa mňa v tej miestnosti, v tom "horúcom kresle".Keď som sedel a čítal, mal som pocit, že každý riadok nadobúda inú váhu. Niektoré veci som povedal s odľahčením, iné s horkosťou, mnohé s nostalgiou, ale pár viet som vyslovil tak, že sa mi po okamihu zdali cudzie, ako keby som to nebol ja, kto to povedal, ale niekto, kto s mojou tvárou a hlasom kopíroval scénu zlých rozhodnutí. A potom prišli otázky.Primár nešetril slovami. Pamätám si to presne: po mojom opise toho, ako som sa túlal lesmi, keď sa všetko prevalilo, dlhy, klamstvá, hanba - povedal takmer s výsmechom, že som sa "ako spodina túlal po kríkoch a spal pod stromami" a že sa mám opýtať sám seba, či to stálo za to. Bolo to tvrdé, šokujúce a prvá vlna v mojom tele bola rozhorčenie a obvinenie: "Prečo to povedal takto?" Druhá, tichšia vlna, bola zranenie. To slovo "spodina" padlo ťažšie než hociktoré iné.Prečo to asi povedal? Keď som sa snažil spätne analyzovať ten moment, napadlo ma niekoľko vecí. V liečení sa niekedy používa konfrontácia, nie kôli tomu aby to človeka ponížilo, ale aby sa zadrhol jeho obranný mechanizmus a on videl svoj čin v celej škále dopadov, nielen v tom, ako si ho vysvetľuje on sám. Možno primár chcel vyvolať kontrast medzi obrazom, ktorý som si vytváral v hlave: "prežil som to, som tvrdý" a tým, ako na mňa moje skutky pôsobia zvonka. Možno chcel prizemniť idealizáciu, pretrhnúť bublinu, kde sa omyly zakrývajú legendami o prežití.Lenže aj keď existuje terapeutické opodstatnenie pre silnú konfrontáciu, fráza, ktorú použil, znela pre mňa nie ako liek, ale ako rana. V skupine, kde sú ľudia zraniteľní a verte mi, každý z nás má históriu, ktorá dokáže roztrhať srdce, taká priama slza môže ublížiť viac, než čosi vo vás otvoriť. A v tom momente som necítil, že by mi dal priestor sa brániť, vysvetliť to, povedať: "Áno, urobil som chyby, ale nebol som len tým, čo som spáchal."A to je ďalšie - pocit, že ma všetci videli len cez tie najhoršie kúsky mojich spovedí: rasizmus, útok na otca, bitky s Rómami, podvody a klamstvá. Keď som to hovoril nahlas, znelo to možno ešte primitívnejšie, plastickejšie. Jednoducho "zlý" človek na scéne. Viem, že slová, ktoré som povedal, boli ťažké a že vyvolávajú právo na odsúdenie. Ale je tu tiež vec, ktorú chcem nechať zaznieť: nie som len súhrn svojich najhorších činov. Mám, a to necítim ako vykrikovanie, ale ako fakt - aj lepšie stránky: dni, keď som niekomu podal ruku, keď som sa nezahrýzal do osudov druhých, keď som šetril, keď som sa snažil byť spoľahlivý, keď ma niečo zabolelo a ja som to nepremenil na agresiu, ale na ticho a prácu na sebe.Kedykoľvek spomínam tie epizódy o rasizme alebo bitkách, chcem ich rozobrať: prečo som reagoval tak, ako som reagoval? Bola to strachom poháňaná agresia, potreba presadiť sa, stratégiou prežitia v čase, keď som sa cítil ohrozený, alebo len úbohou snahou zapadnúť do davu? Nemám záujem to ospravedlňovať. To, čo som urobil, malo následky a spôsobilo to zranenie. Ale chcem ukázať cestu, ktorou idem preč od toho, nie preto, aby som si umyl ruky, ale aby som vedel, že to nebola celá moja definícia.Bolo tam ešte niečo: povedal som viac, než som chcel. O veciach, o ktorých napríklad rodičia netušia a o ktorých im nechcem rozprávať. Viem, že niektoré tajomstvá by ich len trápili, zbytočne ťažili a nezmenili minulosť. Nie všetky pravdy treba hádzať na stôl. Nie za účelom schovávania sa, ale preto, že existuje rozdiel medzi úprimnosťou, ktorá lieči a úprimnosťou, ktorá nič neprináša okrem zranenia iných.Tak som teda vyšiel z terapie s pocitom, že som odkázaný dvom veciam súčasne... prvá: že musím žiť s dôsledkami a prestáť pohľady, ktoré ma označili; druhá, že musím pripomenúť sám sebe, že zmena je možná a že sú v mojom živote aj drobné činy, ktoré hovoria o tom, že sa snažím inak. Nie každý deň musí byť očistený po všetkých stránkach. Niektoré dni sú len o tom, že prežijete dôležitú konverzáciu a odchádzate s kúskom hanby, kúskom nádeje a pozvoľným plánom, čo zajtra urobím inak.Dnes večer si poriadne dlho premyslím, čo z toho, čo som povedal, ešte potrebuje opravu slovami a čo treba opraviť činom. A možno, hoci to znie nemožne, nazvem to deň 49: deň, keď som otvoril truhlu a zistil, že v nej sú nielen odpadky, ale aj staré listy, ktoré by stáli za to prečítať znova.

- JK -