Deň 48. Kresba, ktorá hovorila za mňa

No, ďalší deň za mnou. Ďalší deň, ktorý ma posunul o krok bližšie k domovu a zároveň o krok bližšie k realite, pred ktorou mám stále väčší a väčší rešpekt. Odpočítavam dni z kalendára, každý večer pozerám na číslo na papiery a v duchu si hovorím: "Ešte pár… ešte pár a zasa budem tam." Ale čím viac sa blížim k odchodu, tým viac cítim, že návrat domov nebude len o odchode z liečebne. Bude to návrat do sveta, v ktorom budem musieť opäť niesť zodpovednosť. Svet, kde neexistuje rozpis dňa, kontrola, ani ranné porady, ale iba realita, ktorá čaká, čo spravím s tým, čo som sa tu naučil.Zajtra ma čaká čítanie životopisu. Môjho vlastného - toho, ktorý bol napísaný medzi klamstvami, pádom, hanbou a znovuzrodením. Bude to čítanie o tom, ako som prepadol závislosti, ako som sa klamal sám, až kým ma nepristihli všetci, rodina, priatelia, známi. Keď sa môj svet rozpadol ako dom z karát a ja som namiesto záchrany utiekol do lesov. Nie metaforicky, ale doslova. Túlal som sa, skrýval, unikal pred realitou, pred zodpovednosťou, pred sebou. Až kým ma sem nezaviali kroky, ktoré dnes považujem za osud.Zajtra ten príbeh budem musieť nahlas prečítať pred ostatnými v tzv. horúcom kresle. Miesto, kde sa nehrá na hrdinov, kde otázky od primára a spolupacientov idú rovno pod kožu. Niektoré pália viac ako samotná pravda, iné ťa zrazu rozložia, hoci si si myslel, že to už máš dávno spracované. Ale možno to je to, čo potrebujem - prežiť si ešte raz svoj vlastný pád, aby som ho konečne pustil z hlavy aj z tela.Dnes sa inak nič výnimočné neudialo. Všetko sa opakuje ako pomalá slučka – tie isté chodby, tie isté tváre, rovnaké ranné kávové rituály, rovnaké otázky v hlave: "Čo bude, keď odídem?"Stále viac premýšľam, ako doma začať odznova. Ako správne šetriť, ako splácať dlhy, ako sa vyhnúť pádu späť do starého sveta. Je to paradox – namiesto slobody cítim napätie, namiesto radosti z návratu mám v sebe tichý stres, ktorý sa zo dňa na deň zväčšuje. Asi sa to volá strach z reality.A možno aj únava. Dnes mám totiž pocit, že aj myšlienky sa mi vlečú. Hlavu mám ťažkú, telo malátne, nos upchatý. Nachladol som. Cítim sa ako v hmle – taká tá mierna horúčka, kedy si ani neuvedomuješ, čo vlastne cítiš. Celý deň ma bolela hlava, sople na kilá, mal som chuť len ležať a nič neriešiť. A možno aj preto som mal problém niečo napísať do denníka. Keby som toto písal pred týždňom, išlo by to samo. Ale teraz akoby sa zo mňa vytratil motor.Možno preto, že už vidím cieľ. A človek pred cieľom často spomalí.Napriek tomu bol dnešok niečím zvláštny – arteterapia.Bola to asi najlepšia, akú sme tu za celé týždne mali. Ani neviem prečo, možno preto, že som sa konečne trochu uvoľnil. Dostali sme za úlohu nakresliť dom a jeho okolie. Jednoduché, no pritom tak hlboké zadanie. Keď som začal kresliť, cítil som sa ako dieťa. Zrazu som nemyslel, čo bude, koľko mám dlhov, ani či zajtra budem zvládať otázky na skupine. Len som kreslil – dom, cestu, stromy, nebo.A terapeutka ma pochválila. Povedala, že mám veľkú fantáziu, že z mojich čiar cítiť tvorivosť.Ale zároveň dodala, že podľa farieb a tvarov vidím svet čierno, depresívne. Že z mojich línií vyžaruje smútok, uzavretosť, temnota. A ja som sa len usmial, pretože mala pravdu. Ten dom, ktorý som kreslil, nebol len dom. Bol som to ja.Čierna strecha – ako ochrana pred svetom.Malé okná – ako neochota pustiť dnu kohokoľvek.Cesta vedúca nikam – ako pocit straty smeru.A stromy okolo – ako bariéry, ktoré som si sám vysadil, aby som sa necítil zraniteľný.Napriek tomu ma ten obraz upokojil. Možno preto, že som zrazu videl, čo nosím v sebe. A keď to vidíš, vieš to aj pomenovať.A pomenovať znamená liečiť.Arteterapia mi dala niečo, čo slová často nedokážu – ticho, v ktorom sa duša vyrozpráva sama. A aj keď neviem kresliť, podarilo sa mi preniesť predstavu z hlavy na papier. To je pre mňa malý zázrak. Fantáziu mám veľkú, len niekedy neviem, ako ju uchopiť. Ako ju zhmotniť.Zostáva mi ešte jedna "arte". Posledná. A potom… domov.Teším sa na ňu. Chcem si ju vychutnať, naposledy si sadnúť k stolu s papierom a ceruzkou a možno tam znova nakreslím dom. Tentoraz svetlejší, s väčšími oknami.Lebo možno to celé o tom aj bolo, naučiť sa nežiť v tme.Moment.Aj keď sa dnes cítim slabý, unavený, upchatý a trochu prázdny, viem, že toto všetko je len ticho pred návratom. Ticho, v ktorom sa rodí nový ja.

- JK -