Deň 47. Ranný výbuch, popoludňajší pokoj

Zobudil som sa do predposledného týždňa a hneď som si v hlave naskladal čísla, ten svoj malý kalendárik odškrtov, čiarky na papieri, poradie dní, zostávajúce noci, koľko ešte, koľko už bolo, koľko mám pred sebou. Vnútri sa mi rozsvietil ten starý známy panel s ukazovateľmi – minulé výdavky, povolené výdavky, koľko som zjedol, koľko vody vypil, koľko krokov urobil. Na arteterapii mi dnes terapeutka povedala, že na mne vidí zvláštny vzorec: odpočítavam, premeriavam, meriam, archivujem a robím to tak vytrvalo, až to vyzerá ako ochranný pancier. Nazvala to potrebou kontroly, ktorá pri závislostiach rýchlo prekĺzne do posadnutosti a nahrádza živý kontakt so svetom. Neprotestoval som. V tých stĺpcoch sa cítim bezpečne, čísla nekričia, len sa zoraďujú.Napriek tomu som bol už od rána rozhodený. Vzduch štípal, v žalúdku mi bubnovalo, v ramenách napätie, ktoré sa nedalo vyvetrať. V jedálni sa mi do cesty postavili dvaja chlapi, ktorí tu sú na liečení súdnym rozhodnutím - jeden alkohol, druhý alkohol s hazardom, od začiatku ich liečby sú dobrovoľne prihlásení na triedenie odpadu a do mňa dnes čosi vrazilo, akási banálna hlúposť, čo ani nestojí za opis a vybuchol som na oboch. Slová som mal tvrdé, dýchanie rýchle, v hrudi sa mi zdvihla stará nenávisť, ktorú v sebe nechcem mať. Vzťahoval som ju na ich pôvod a farbu pleti, za svoje chovanie som sa nehanbil hneď, ale až po tom, čo som jedného z nich držal za golier. Vidím, ako dokáže závislosť priživiť predsudky: keď sa bojím, potrebujem vinníka, najlepšie nablízku. Potom zostane pachuť a dlh, dlh v spoločnosti. Môžem ho nazvať - morálnym dlhom. Sklopil som oči, prehltol som, no neospravedlnil som sa, ale sľúbil som si, že na skupine to pomenujem úplne presne, bez výhovoriek.Po obede som sa snažil zdržať sa v pokoji, nepodarilo sa. V hlave kvílil ten ranný stret. Zachránilo ma popoludnie. Konečne otvorili multifunkčné ihrisko, ktoré tu budujú od začiatku nášho liečenia, celé týždne sme sa po ňom na povinných výchadzkách len pozerali , ako pribúdajú mantinely, sieťky, čiary. Dnes nás tam pustili prvý raz. Postavil som sa na umelú trávu, zarezal do nej ten prvý šprint, pľúca šli ako mech, srdce sa rozbehlo. Skoro dva mesiace bez poriadneho pohybu a zrazu voľnosť. Hrali sme futbal. Nohy si pamätali kombinácie, telo sa spamätávalo, myseľ sa nadýchla. Zrazu to nebol len ústav a režim - boli sme partia, ktorá spolu trpí a dnes sa konečne baví aj inak. Hral s nami aj ten jeden z rannej potýčky, pri rohu mi prihodil loptu, zakričal "máááš" a ja som mu ju vrátil pätičkou. Nezaznela ospravedlnenka, ale rozohrala sa tichá dohoda, že život vie občas opraviť, čo slová nezvládnu.Cítil som, ako mi šport posúva hlavu do správnej osi. Pohyb ma vytriasa z úzkosti, vyrezáva z vety "počítaj" a vkladá ma do vety "žijem". Na psychoterapii často rozoberáme reguláciu napätia, môj starý spôsob bol stlačiť tlačidlo "vsadiť" a vypnúť mozog. Dnes som namiesto toho behal a nechal som telo, nech mi urobí poriadok v hlave. Zafungovalo to.Inak sa veľké veci nestali. Čakám na telefonát, ktorý odkladám a potrebujem ho – rodičom musím povedať, že potrebujem peniaze na uzavretie liečenia. Pri odchode sa totiž platia poplatky, niesú veľké, často dvojciferné číslo, no nebudem mať financie nato to tu uzavrieť. Už raz mi poslali eurá v balíku so sladkosťami, nechali mi dokonca aj niečo na začiatok, teraz za mňa platia mesačné inkasá a ja mám v hrdle kameň pri predstave, že im budem hovoriť čo i len o jednom jedinom eure. To dusivé "prepáč, potrebujem" sa rodí ťažko. Kto nepožiada, ten nedostane, to počujem stále. Dnes však vo mne stojí aj iný hlas: radšej by som sa videl tam, kde slnko nesvieti, než vysloviť tú vetu. Všetko v tom telefonáte je pre mňa bilancia: mesiace hrania, ich sklamania, moje prísľuby, moje pády, ich vytrvalosť. Je to ich láska a môj dlh. Zajtra to urobím. Bez obchádzok, bez patetických viet, čisto a priamo.Večer som sa pristihol, ako znovu prepočítavam deň. Jedlá, poháre vody, minúty športu, minúty fajčenia, minúty spánku. Všetko by malo mať rám, jednotku, mierku. Vysvetlili mi, že takto sa môžem cítiť bezpečne, no zároveň si uzatváram priestor na prekvapenie a živý kontakt. Závislosť miluje rutinu, v ktorej sa dá číslami zakryť pravda. Nepotrebujem krížik pri každom dúšku čaju. Potrebujem pravdivý rozhovor sám so sebou, nie ďalší graf. Zapisujem si to sem, aby som na to zajtra nezabudol.Pred spaním sme sa v spoločenskej miestnosti ešte chvíľu rozprávali o ihrisku. Niekto spomenul, že ak ho v zime tiež otvoria, dal by sa tam hrať hokej, aspoň malé súboje, bránky tam sú podobnej veľkosti ako na hokej a puk mantinel nezničí. Zasmiali sme sa a mne prebehla hlavou túžba ísť na doliečovanie práve kvôli tomu, vrátiť sa sem na dva týždne, uprostred hôr, v mraze a posunúť sa o kúsok ďalej, tentoraz s hokejkou v ruke. Vtedy som ešte nevedel, že plán sa neuzavrie, že nepôjdem, že sa však o rok vrátim inak, so stopami, ktoré zatiaľ nechcem rozpísať. Nech zostane ticho, ktoré si pýta vlastnú kapitolu......
Teraz ležím, nohy cítia ťarchu behu a hlava má konečne dlhšie pásmo ticha. Deň 47 sa skončil lepšie, než začal. Ranný výbuch, ktorý sa mi protiví, večerná úľava, ktorá mi pripomína, že som ešte doma vo vlastnom tele. Zajtra budem hovoriť s rodičmi. Zajtra opäť pobežím. A ešte niečo: na skupine poviem o svojej nenávisti presne, ako sa zjavila – aby sa rozpustila v svetle a už nemala kam rásť.Dnes sme hrali futbal na novom ihrisku, bolo to perfektné. A ja si beriem so sebou jednu vetu: keď bežím, čísla mlčia a dýchanie hovorí pravdu.

- JK -