Deň 45. Opäť víkend

Tak sa mi začal víkend.Opäť ten známy pocit prázdna, ktorý sa tu, na Prednej Hore, niekedy vlečie ako tieň po chodbách. Sobota ešte nie je taká hrozná ako nedeľa - tá má vždy v sebe zvláštnu melanchóliu. Možno preto, že v nedeľu viac premýšľame, menej sa deje, človek má čas rozoberať v sebe všetko, čo inak počas dňa potlačí. Sobota má predsa len ešte trochu života – je v nej telocvičňa, smiech, plánovanie a večer hokej. V týchto dňoch vrcholí slovenská extraliga, play-off má napätie, ktoré cítim v kostiach. Hokejom žijem – je to jediný šport, pri ktorom dokážem na chvíľu zabudnúť, kde som, prečo som tu a čo všetko som pokazil. V tých minútach pri obrazovke sa zmením späť na obyčajného človeka, ktorý má len vášeň, nie závislosť. Čím viac sa mi blíži odchod, tým viac sa snažím vnímať každý detail tohto miesta.Snažím sa nasávať skúsenosti, rady, ticho, pohľady, to neviditeľné "niečo", čo tu medzi nami visí – medzi tými, čo padli, no zároveň sa rozhodli vstať. Všetci tu máme svoj príbeh, svoje dno a každý deň sa učíme znova dýchať. Ja si z tohto miesta chcem odniesť čo najviac. Nie len vedomosti o abstinencii, nie len rady od terapeutov, ale aj vnútorný pokoj, ktorý som predtým nikdy nepoznal. Ten pokoj, ktorý tu vládne – bez telefónov, bez správ, bez žltých lístkov z pošty, bez sveta, ktorý ma vždy dokázal prevalcovať. Tu som konečne nedostupný. A možno práve preto – konečne dostupný sám pre seba.Začínam premýšľať nad tým, čo bude ďalej.Pomaly sa mi ponúkajú rôzne pracovné možnosti. Každá iná, každá s iným finančným ohodnotením, no všetky majú spoločné jedno – šancu. A ja viem, že ak dostanem šancu, dokážem ju využiť.Cítim, že domov sa vrátim iný. Nie vyliečený – to nie. Ale pripravený bojovať, pripravený meniť sa krok po kroku. Musím si to doma dať celé do kopy.Porovnať plusové a mínusové veci, pozrieť sa sám na seba úprimne, aj na svoje fungovanie – čo najmenej rizikové, zároveň čo najstabilnejšie. Lebo viem, že svet tam vonku nebude čakať s otvorenou náručou.Od utorka po Veľkonočných sviatkoch ma čaká jazdenie – práca na dodávke, zatiaľ len do 22. mája. Nie je to veľa, ale aj to je čas, ktorý môžem využiť. Čas, v ktorom sa dá ešte veľa zvážiť, znovu si nastaviť priority a rozhodnúť sa správne.Cítim, že to nebude jednoduché – nielen abstinencia, ale aj splácanie záväzkov. Banky, nebankovky, veritelia... každý list, každá splátka mi pripomína, kam ma doviedla túžba po rýchlej výhre. Ale tentoraz chcem byť férový. Voči sebe, aj voči svetu. Správne splácať, žiť poctivo, zvládať stres bez hrania, bez úniku, bez falošných "odmien". Učím sa, že stres nemusí byť nepriateľ – len skúška, ktorá preverí, či som sa naozaj zmenil.A možno to bude tá najťažšia lekcia zo všetkých...

✅V knihe Remíza sa neskôr dočítate, že stresu som sa nakoniec nevyhol.Život po liečení nie je rozprávka. Paradoxne – až keď som splatil väčšinu dlhov, až keď som mal "vyriešené" to, čo ma roky ťahalo ku dnu, prišla prázdnota. Vyhorenie, ticho po búrke, ktoré som nečakal.Zistil som, že život bez dlhov ešte neznamená život v pokoji.Musel som znova prejsť tmou – no tentoraz nie s útekom k hazardu, ale s otvorenými očami.A hoci som si vtedy myslel, že práca na dodávke je len prechodná, ostal som pri nej viac než jedenásť rokov.Tam, medzi cestami, krajinami a západmi slnka, som nakoniec našiel to, čo som roky hľadal – pokoj. Pocit slobody, ktorý neprišiel z výhry, ale z cesty.Z kilometrov, z myšlienok, z nočných jázd, z chvíľ, keď sa človek učí byť sám so sebou.Remíza nie je len o páde, ale aj o tichom víťazstve – o tom, že aj po prehrách sa dá nájsť nový zmysel.A práve tu, v tejto sobote na Prednej Hore, sa ten nový začiatok pomaly rodil.

- JK -