Deň 38. Smrtiace skratky
05.09.2025
Čím viac sa blíži koniec liečenia, tým viac cítim, ako sa vo mne prelievajú pocity, ktoré sa nedajú jednoducho pomenovať. Na jednej strane akoby úľava, že čoskoro budem vonku, že opäť uvidím svojich blízkych a dostanem šancu začať znova. Na druhej strane rastúci strach, tlak a vnútorný nepokoj. Akoby som mal na pleciach batoh plný kameňov, ktorý sa s každým dňom konca liečenia stáva ťažším.Ten strach nie je o tom, že by som sa bál zlyhania v zmysle, že sa zrúti celý môj život, ale skôr o tom, čo všetko ma čaká hneď po návrate. Veritelia. Ľudia, ktorých som si svojimi rozhodnutiami naviazal na krk. V mojich predstavách ich vidím ako rozzúrené osy, ktoré budú krúžiť okolo mňa, len čo vyjdem z dverí. A ja viem, že tie ataky prídu okamžite – listy, telefonáty, správy, možno aj osobné návštevy. Je to realita, ktorej sa nevyhnem.Najťažšie je však niečo iné – nedôvera doma. Rodičia majú teraz pokoj. Som tu, na Prednej Hore, oni doma. Mamima po dlhom čase spáva pokojnejšie, nemusí každú noc rozmýšľať, či ráno nezistí, že jej zmizli peniaze z peňaženky. Tatino nemusí rátať každé euro, aby vedel, či nezmizlo. Jednoducho, moja neprítomnosť im paradoxne priniesla úľavu. Ale keď sa vrátim, všetko sa zmení. Atmosféra v dome zhustne. Bude tam opäť nervozita, podozrievanie, strach. Ja sám to cítim – akoby som sa mal domov vrátiť ako tieň, ktorý na všetkých padne. Pre rodičov budem znovu bremenom, ktoré musia niesť, či chcú alebo nechcú. Až kým nepríde prvá výplata, budem pre nich len ďalšou starosťou. To je ťažké priznať si – že vlastne namiesto radosti z návratu prinesiem do domu neistotu a nervy.Popri všetkom sa mi v hlave často objavuje slovo, ktoré sme tu na liečení počúvali stále dokola – craving. Psychológovia tým označujú ten neovládateľný, nutkavý pocit, že človek musí siahnuť po látke alebo po správaní, na ktorom bol závislý. Je to viac než chuť. Je to stav, keď sa v mozgu spustí mechanizmus, ktorý začne presviedčať: "Veď len raz. Veď to nikto nezistí. Veď sa ti uľaví." A kým človek vôbec zistí, že sa niečo deje, už kráča k stávkovej kancelárii alebo má v ruke mobil s otvorenou aplikáciou. Craving je ako povodeň – stačí malá prasklina v hrádzi a celé úsilie sa zrúti.Práve preto existuje krízový plán. Učili nás, že každý by mal mať pri sebe kartičku s jednoduchými bodmi:
1. KontaktyNa kartičke má byť napísané meno a telefónne číslo psychoterapeuta alebo psychológa, ktorého môžem kontaktovať.Druhý kontakt je blízka osoba, ktorej dôverujem a môžem jej kedykoľvek zavolať s prosbou o pomoc.2. Krátke kroky / inštrukcie- Zavolaj psychoterapeutovi alebo blízkej osobe.- Zmeň prostredie – vyjdi von, prejdi sa, odíď zo spúšťača.- Spomeň si, čo všetko stratíš, ak podľahneš.- Vydrž aspoň 15–20 minút, craving má tendenciu postupne slabnúť.3. Motivačná veta / myšlienka- Na konci kartičky je krátka osobná pripomienka veta, ktorá ma drží v abstinencii. Ja som si zvolil jednoduchú no výstižnú vetu:"Môj život má väčšiu hodnotu než hazard."
...na prvý pohľad jednoduché. Sám som sa neskôr presvedčil o tom ako to je v realite. Craving totiž útočí tak rýchlo a nečakane, že často človeka ani nenapadne, že má tú kartičku v peňaženke. Jednoducho ide rovno za túžbou. Ak by som to hlbšie precitíl vedel by som, že krízový plán musím budovať hlbšie, v sebe. Vytvárať si vnútorné stopky, bariéry, ktoré ma zastavia ešte predtým, než sa craving rozvinie naplno. Pre mňa je to teraz o spomienkach na to, čo všetko som stratil. O vedomí, že ak podľahnem, znova zničím dôveru, vzťahy a možno aj posledné šance, ktoré mám. Učím sa postaviť si vo vnútri pevnosť, nie len nosiť v peňaženke kus papiera. Vtedy som však veril, že to bude stačiť...
K tomuto dňu sa mi však spája ešte jedna udalosť. Nie je to priamo súčasť môjho denníkového zápisu, ale skôr silný obraz, ktorý si nesiem ako postreh z liečenia.Jeden pacient, ktorého meno tu zámerne neuvádzam, aby som zachoval jeho anonymitu, patril medzi tých, s ktorými sa dalo rozumne porozprávať. Mal svoj pohľad na veci, neraz som s ním viedol debaty, ktoré dávali zmysel. Bol tu hlavne kvôli alkoholu, no okrajovo aj kvôli hazardu – konkrétne mal problémy s pokrom.Jeho slabosťou bol spánok. Neustále si pýtal lieky na spanie. Systém tu je nastavený tak, že keď má niekto problémy zaspať, ide za sestričkou, tá mu vydá tabletku a on ju musí pred ňou zapíjať. On si ich však dával pod jazyk a tváril sa, že ich prehltol. Takto si postupne odkladal tri až štyri tabletky týždenne. Po čase ich rozdrvil a začal šňupať.A práve v ten večer, keď sme sedeli v miestnosti, kde sme pozerali televízor, mu prišlo zle. Zrazu sa zdvihol, vyzeral, že stráca rovnováhu a o chvíľu skolaboval na izbe. Bola to scéna, ktorá mnou otriasla – pred pár hodinami sedel vedľa mňa a rozprával sa so mnou a potom ležal na zemi, bezvládny.Na druhý deň dostal okamžitý vyhadzov.Pre mňa to bolo ako rana medzi oči. Uvedomil som si, ako ľahko sa dá obísť systém, ak človek veľmi chce. Stačí trocha šikovnosti, trocha manipulácie a pravidlá prestanú platiť. Ale kam to vedie? Len k ďalšiemu pádu. Tento incident sa pre mňa stal varovaním. Ak by som aj ja niekedy hľadal cestičky, ako si uľahčiť, obísť, oklamať – viem, že by to skončilo zle.Liečenie nie je sterilná bublina. Je to miesto plné ľudí so svojimi slabosťami, trikmi, pádom i bojom. A pre mňa je to neustála pripomienka, že ak chcem prežiť, musím byť ostražitý a nesmiem hľadať žiadne skratky.
1. KontaktyNa kartičke má byť napísané meno a telefónne číslo psychoterapeuta alebo psychológa, ktorého môžem kontaktovať.Druhý kontakt je blízka osoba, ktorej dôverujem a môžem jej kedykoľvek zavolať s prosbou o pomoc.2. Krátke kroky / inštrukcie- Zavolaj psychoterapeutovi alebo blízkej osobe.- Zmeň prostredie – vyjdi von, prejdi sa, odíď zo spúšťača.- Spomeň si, čo všetko stratíš, ak podľahneš.- Vydrž aspoň 15–20 minút, craving má tendenciu postupne slabnúť.3. Motivačná veta / myšlienka- Na konci kartičky je krátka osobná pripomienka veta, ktorá ma drží v abstinencii. Ja som si zvolil jednoduchú no výstižnú vetu:"Môj život má väčšiu hodnotu než hazard."
...na prvý pohľad jednoduché. Sám som sa neskôr presvedčil o tom ako to je v realite. Craving totiž útočí tak rýchlo a nečakane, že často človeka ani nenapadne, že má tú kartičku v peňaženke. Jednoducho ide rovno za túžbou. Ak by som to hlbšie precitíl vedel by som, že krízový plán musím budovať hlbšie, v sebe. Vytvárať si vnútorné stopky, bariéry, ktoré ma zastavia ešte predtým, než sa craving rozvinie naplno. Pre mňa je to teraz o spomienkach na to, čo všetko som stratil. O vedomí, že ak podľahnem, znova zničím dôveru, vzťahy a možno aj posledné šance, ktoré mám. Učím sa postaviť si vo vnútri pevnosť, nie len nosiť v peňaženke kus papiera. Vtedy som však veril, že to bude stačiť...
K tomuto dňu sa mi však spája ešte jedna udalosť. Nie je to priamo súčasť môjho denníkového zápisu, ale skôr silný obraz, ktorý si nesiem ako postreh z liečenia.Jeden pacient, ktorého meno tu zámerne neuvádzam, aby som zachoval jeho anonymitu, patril medzi tých, s ktorými sa dalo rozumne porozprávať. Mal svoj pohľad na veci, neraz som s ním viedol debaty, ktoré dávali zmysel. Bol tu hlavne kvôli alkoholu, no okrajovo aj kvôli hazardu – konkrétne mal problémy s pokrom.Jeho slabosťou bol spánok. Neustále si pýtal lieky na spanie. Systém tu je nastavený tak, že keď má niekto problémy zaspať, ide za sestričkou, tá mu vydá tabletku a on ju musí pred ňou zapíjať. On si ich však dával pod jazyk a tváril sa, že ich prehltol. Takto si postupne odkladal tri až štyri tabletky týždenne. Po čase ich rozdrvil a začal šňupať.A práve v ten večer, keď sme sedeli v miestnosti, kde sme pozerali televízor, mu prišlo zle. Zrazu sa zdvihol, vyzeral, že stráca rovnováhu a o chvíľu skolaboval na izbe. Bola to scéna, ktorá mnou otriasla – pred pár hodinami sedel vedľa mňa a rozprával sa so mnou a potom ležal na zemi, bezvládny.Na druhý deň dostal okamžitý vyhadzov.Pre mňa to bolo ako rana medzi oči. Uvedomil som si, ako ľahko sa dá obísť systém, ak človek veľmi chce. Stačí trocha šikovnosti, trocha manipulácie a pravidlá prestanú platiť. Ale kam to vedie? Len k ďalšiemu pádu. Tento incident sa pre mňa stal varovaním. Ak by som aj ja niekedy hľadal cestičky, ako si uľahčiť, obísť, oklamať – viem, že by to skončilo zle.Liečenie nie je sterilná bublina. Je to miesto plné ľudí so svojimi slabosťami, trikmi, pádom i bojom. A pre mňa je to neustála pripomienka, že ak chcem prežiť, musím byť ostražitý a nesmiem hľadať žiadne skratky.
- JK -