Alkoholizmus časť 5.

Spoluzávislosť vo vzťahu s človekom závislým od alkoholu

 

Alkoholizmus nikdy nezasahuje iba jednotlivca, ktorý pije. Je to ochorenie, ktoré sa rozlieva do celého rodinného systému a mení dynamiku vzťahov, atmosféru v domácnosti i psychické zdravie všetkých členov. Kým o samotnej závislosti sa hovorí čoraz viac a je možné nájsť množstvo odborných informácií o jej priebehu, menej sa vníma tichý, ale rovnako ničivý jav, ktorý psychológovia označujú ako spoluzávislosť. Tento stav vzniká u blízkych osôb závislého človeka, najčastejšie u partnerky alebo partnera, a znamená, že život toho druhého sa nepozorovane a postupne stáva životom orientovaným na závislosť.Spoluzávislý človek často nevníma vlastnú hodnotu cez seba, ale cez schopnosť zachrániť a udržať pri živote toho, kto je závislý. Typické je, že partnerka alkoholika hľadá výhovorky pre jeho správanie, ospravedlňuje ho pred deťmi, príbuznými či kolegami a sama sebe opakuje, že to nie je také zlé, že sa zmení, že potrebuje iba podporu. V psychológii sa tento mechanizmus označuje ako kognitívna disonancia – vnútorný rozpor medzi tým, čo človek vidí a cíti a tým, čomu by chcel veriť. Namiesto priznania si reality ju teda prekrúca a prispôsobuje tak, aby mohol ďalej fungovať.Spoluzávislosť sa však netýka iba žien. Rovnako sa môže vyvinúť aj u muža, ktorý žije s partnerkou závislou od alkoholu. Vtedy to býva ešte viac skryté, pretože spoločnosť často očakáva, že muž vydrží, bude oporou a nebude hovoriť o svojich ťažkostiach. V oboch prípadoch však ide o to isté – o vzťah, kde sa partner či partnerka postupne stávajú rukojemníkmi závislosti, stratili svoje hranice a svoju identitu a všetko podriadili chorobe toho druhého.Samotný proces vzniku spoluzávislosti býva nenápadný. Začína sa láskou a nádejou, že spoločný život bude naplnený plánmi, rodinou, úspechom. Keď sa objavia prvé problémy s pitím, partner ich vníma ako niečo dočasné, vysvetľuje si ich stresom, potrebou oddychu či tlakom práce. Keď sa však situácia opakuje, spúšťa sa popieranie. Partner sa nechce priznať, že žije s alkoholikom, lebo by to znamenalo zásadnú hrozbu pre budúcnosť. Preto prichádzajú ďalšie mechanizmy – kontrola a záchrana. Partnerka schováva fľaše, zakazuje mužovi chodiť do krčmy, vyhráža sa rozchodom, ale zároveň druhý deň volá jeho šéfovi a vymýšľa výhovorky, prečo do práce neprišiel. Tým preberá zodpovednosť, ktorá jej neprináleží. Postupne sa dostáva do štádia vyčerpania a bezmocnosti. Psychológ Martin Seligman tento stav opísal ako syndróm naučenej bezmocnosti – opakované zlyhania pri snahe niečo zmeniť vedú k presvedčeniu, že žiadna zmena nie je možná.Ťažkosť ukončiť takýto vzťah je spojená nielen s emóciami, ale aj s biológiou. Stres spúšťa hormóny, ktoré striedavo vyvolávajú napätie a úľavu, čím sa v mozgu vytvára vzorec podobný závislosti. Partner alebo partnerka sa stávajú závislými na samotnom cykle konfliktu, zmierenia, sľubov a zlyhaní. Silnú úlohu zohráva aj strach z opustenia. Ľudia, ktorí si z detstva nesú neistú väzbovú skúsenosť, ťažko znášajú myšlienku, že by zostali sami a radšej znášajú utrpenie vo vzťahu, než aby čelili samote. Do toho vstupujú aj sociálne a ekonomické faktory – spoločný byt, hypotéka, deti, tlak okolia, že "rodinu treba udržať".Následky spoluzávislosti sú vážne a ďalekosiahle. Nezasahujú iba samotného partnera, ale aj deti. V rodinách, kde je prítomný alkohol a spoluzávislosť, sa deti učia potláčať emócie, aby nerobili problémy. Často preberajú úlohu dospelých, starajú sa o mladších súrodencov alebo dokonca o rodiča. Tento jav sa nazýva parentifikácia a zanecháva hlboké stopy – v dospelosti majú tieto deti zvýšené riziko úzkostných porúch, depresie či výberu partnera s rovnakými problémami.Otázka, ako spoluzávislosť ukončiť, nie je jednoduchá, ale odpoveď existuje. Prvým krokom je priznať si realitu – povedať si, že žijem s človekom, ktorý má chorobu a že jeho problém nie je moja vina. Ďalším krokom je nastavenie hraníc. To znamená, že partner už viac nekryje závislého, nevolá do práce, nepreberá jeho dlhy, ale jasne stanoví, čo je ochotný a čo nie je ochotný znášať. Kľúčová je aj vlastná podpora – psychoterapia, podporné skupiny, kde môžu ľudia hovoriť s tými, ktorí prechádzajú tým istým a učiť sa nové stratégie.Zásadná je práca so sebahodnotením. Človek musí pochopiť, že jeho hodnota nie je podmienená tým, či niekoho zachráni. Psychoterapia, najmä kognitívno-behaviorálna alebo terapia zameraná na schémy, pomáha odhaliť hlboké presvedčenia a nahradiť ich zdravším obrazom seba. Ak je závislý partner otvorený liečbe, veľký zmysel má aj rodinná terapia. Tá učí páry komunikovať bez obviňovania, vyjadrovať emócie a vytvárať nové pravidlá spolužitia.Prevencia spoluzávislosti spočíva najmä vo vzdelávaní a uvedomovaní si. Rozpoznať varovné signály závislosti ešte pred tým, než sa človek do vzťahu hlbšie zapletie, je dôležité. Rovnako dôležité je budovanie vlastných hraníc, zdravého sebahodnotenia a vedomie, že láska neznamená záchranu. Podpora zdravých vzťahov, otvorená komunikácia a vlastné záujmy sú najlepšou ochranou pred pascou spoluzávislosti.Na záver je potrebné zdôrazniť, že spoluzávislosť nie je len "ženský problém". Aj muž, ktorý žije s partnerkou závislou od alkoholu, sa môže stať spoluzávislým, preberať jej zodpovednosť, kryť ju pred okolím a strácať samého seba. Aj v takýchto prípadoch platí, že pomoc musí smerovať k obom. Závislosť je choroba, ale spoluzávislosť je chorobou vzťahu. A kým sa nenájde odvaha postaviť sa realite, pomenovať ju pravým menom a vyhľadať pomoc, bude tento vzťah naďalej uväznený v kruhu bolesti, nádeje a sklamania.Spoluzávislosť je tichá, no veľmi silná forma utrpenia. Mení partnerov na záchrancov, berie im slobodu rozhodovania a zároveň udržiava závislého v bludnom kruhu pitia. Ukazuje sa, že láska bez hraníc a bez pravdy neoslobodzuje, ale ničí – oboch. Prvým krokom k nádeji je vždy pomenovanie reality, vyhľadanie odbornej pomoci a postupné budovanie sebahodnotenia a zdravých hraníc. Len tak sa môže rodina vrátiť k rovnováhe a skutočnej blízkosti.

Týmto uzatváram dnešnú časť seriálu o alkoholizme, v ktorej sme sa zamerali na psychológiu spoluzávislosti partnerov. Na budúci týždeň budem pokračovať a posunieme sa ďalej – k deťom, ktoré vyrastajú v rodinách, kde jeden alebo obaja rodičia zápasia so závislosťou. Pozrieme sa na to, ako takéto prostredie formuje ich vnútorný svet, správanie a budúce vzťahy a co môžeme urobiť, aby sme tento kruh prerušili.

🚨🚨🚨Ak v tomto texte spoznávate seba, svoj vzťah alebo rodinu, neváhajte vyhľadať odbornú podporu. Spoluzávislosť a závislosť sú choroby, ktoré sa dajú liečiť, no prvým krokom je otvorenosť a pomoc zvonku.