73. Ostrovná pevnosť

A zase nič.
Marek stojí na veľkej skale a rozhliada sa dookola na horizont, kde sa oceán stretáva s oblohou v nekonečnej pustatine. Žiadne známky civilizácie, stále žiadna loď. Len nekonečná modrá masa, ktorá ho provokuje svojou nehybnosťou.
Vzdychne si a pomaly sa otočí. Každé ráno tu vylieza s nádejou, že sa objaví aspoň nejaký vzdialený obrys na obzore, ale vždy ho čaká len sklamanie. Dnes už ani nepočíta, koľkokrát sa takto márne nádejal.
Rozhodne sa ísť späť, pomalými krokmi schádza zo skaly a zamieri smerom k pláži. Už z diaľky vidí Dorotu, ako sa zvŕta pri záhradke. No keď príde bližšie, s prekvapením si všimne, že používa jeho bambusy. Tie, ktoré starostlivo nachystal na stavbu voru!
Dorota ich s úsmevom zapichuje do piesku okolo záhradky, očividne spokojná so svojím dielom. Marek cíti, ako mu v hrudi narastá rozhorčenie. Trápil sa s ich rezaním, nosil ich cez celý ostrov a teraz ich Dorota jednoducho berie a zapichuje do zeme ako nejakú dekoráciu?
"Dorota…" začne pomaly, prekríži ruky na hrudi a hľadí na ňu s nevôľou.
Dorota na neho pozrie, stále s úsmevom. "Ahoj! Pomôžeš mi?"
Marek prehltne podráždený komentár a miesto toho si rukou prejde po tvári. Ak ju teraz skritizuje, pravdepodobne ho čoskoro uvidia krúžiť nad plážou supy – a to by bol na ostrove nový druh. Namiesto toho sa nadýchne a opýta sa: "Môžem sa aspoň spýtať, prečo?"
Dorota si oprie ruky o boky. "Chcem ochrániť záhradku. Chcem mať pri relaxe pocit bezpečia."
Marek si povzdychne, jeho pohľad zablúdi k doráňaným bambusovým paliciam. "No fajn. Takže vor počká, že?"
Dorota prikývne, stále s rovnakým nevinne provokačným úsmevom. "Vieš čo, môj milý staviteľ? Tento ostrov nám ešte žiadnu loď neposlal, ale obrovského varana áno. Priorita sa mení."
Marek sa nadýchne, chce niečo povedať, ale potom len zavrtí hlavou. Jasné. Nemá cenu sa hádať. A ak to už začala, tak to aspoň dokončí poriadne.
"Dobre, tak to urobme poriadne," povie napokon a zohne sa, aby jej pomohol spevniť bambusy.
Dorota sa zatvári spokojne a pokračujú spolu. Hoci si stále myslí, že jeho vor bol dôležitejší, chápe, že pre ňu má táto malá záhrada obrovský význam. Už majú ochranu okolo pláže a jaskyne, teraz je čas postarať sa aj o záhradku.
Keď dorobia ohradu okolo záhradky, Dorota sa s rukami vbok obzerá po ďalšom možnom vylepšení. "Vieš, keď už sme v tom, mali by sme ochrániť aj jazierko. Keby som tam mohla relaxovať bez toho, že sa musím obávať, že na mňa skočí nejaká jašterica, bolo by to super."
Marek sa uškrnie.
Dorota prevráti očami, ale keď sa otočí k nemu, jej úsmev je plný hravej výzvy. "A čo keby si sa staral o mužské veci, hm? Ako napríklad… pomohol mi postaviť tú ohradu?"
Marek sa zasmeje a podá jej ďalší bambus. "Dobre, dobre, ty moja kráľovná pohodlia. Nech sa páči, budujeme pevnosť."
Trvá im to dlhšie, než čakali, ale keď je všetko hotové, stoja bok po boku a obzerajú si svoje dielo. Bambusová konštrukcia okolo jazierka vyzerá dosť pevne na to, aby odohnala väčšie zviera, a Dorota si spokojne vbehne do vody, aby si vyskúšala bezpečné územie.
"Perfektné," usmeje sa a otočí sa k Marekovi. "Ďakujem."
A než stihne čokoľvek povedať, priblíži sa k nemu a venuje mu vrúcny bozk na pery. Marek na chvíľu zamrzne, prekvapený jej spontánnosťou, ale potom ju objíme a pobozká ju naspäť, hlboko a dlhšie, než mal v pláne.
Keď sa od neho odtiahne, jej pohľad je plný svetla. Chytí ho za ruku a začne ho ťahať smerom k jaskyni.
"Poď so mnou," zašepká a v jej hlase je niečo, čo ho okamžite presvedčí.
- JK -