48. Sucho

Dorota sa zobudila skoro, keď ešte slnko len začínalo zafarbovať obzor do jemných odtieňov oranžovej a ružovej. Vzduch v jaskyni bol nezvyčajne teplý, ťažký, akoby sa v ňom naakumulovala všetka horúčava z predchádzajúceho dňa. Potiahla si rukou po spotenom čele a narovnala sa. Cítila, že potrebuje vodu. Studenú, osviežujúcu vodu, ktorá jej vždy ráno pomohla získať jasnú myseľ.Otočila hlavu na bok a pohľad jej padol na Mareka. Ležal na svojom mieste, na lôžku z palmových listov, no jeho telo bolo napäté aj v spánku. Vlasy mal strapaté, čelo lesklé od potu. Aj jemu bolo horúco. Niečo v nej ju prinútilo chvíľu sa na neho len tak pozerať. Mal silné, ale uvoľnené črty, výraz, ktorý teraz neukazoval jeho obvyklú tvrdohlavosť. V spánku vyzeral takmer zraniteľne.Dorota si odkašlala, akoby si sama sebe musela pripomenúť, že tu nemá čo robiť. Rýchlo sa postavila, vzala mušľu na vodu a potichu vyšla z jaskyne.Vzduch vonku bol suchý. Až príliš suchý. Nebol to svieži, ranný vánok, na ktorý si zvykla. Tento vietor bol horúci, nesúc so sebou jemné zrnká piesku, ktoré ju štípali na pokožke. Dorota si to však príliš nevšímala. Mala jediný cieľ – dostať sa k jazierku na útese.Keď prišla na miesto, okamžite spozornela. Voda bola nižšie než včera.Srdce jej podskočilo. Podišla bližšie a kľakla si, namočila prsty do vody. Bola teplejšia než zvyčajne. Obe jazierka na ostrove sa cez deň zahrievali, ale ráno bývala voda vždy chladná.Niečo tu nesedelo.Dorota nabrala mušľou vodu a sledovala, ako sa kvapky rýchlo vsakujú späť do piesku, namiesto aby sa držali na povrchu. Pôda začala vysychať.Načiahla sa hlbšie, ale jej prsty už skoro nahmatali dno. Vody ubúdalo.Sakra.Zhlboka sa nadýchla a rýchlym krokom sa vydala smerom k veľkej skale na opačnej strane pláže.Marek sa prebral, keď sa prvé slnečné lúče dotkli stien jaskyne. Pretrel si oči a natiahol sa. Dorota nebola nikde.Vedľa seba si všimol mušľu, v ktorej včera ostalo trochu vody. Automaticky po nej siahol a vypil ju na jeden dúšok. Bola teplá. Aj v noci sa voda neochladila. Zamračil sa, ale nevenoval tomu veľkú pozornosť. Vstal a zamieril k ohnisku.Dnes ráno plánoval niečo uvariť. Už dlho sa snažil experimentovať s jedlom, skúšať niečo viac než len opekané ryby. Krabia polievka bola jeho včerajší nápad.Zo svojej improvizovanej skrýše vybral veľkú mušľu, ktorá slúžila ako hrniec, a položil ju nad plamene.Najprv do nej nalial trochu vody – vzácnej vody, ktorú nachystali ešte včera. Vedel, že nemôže plytvať, ale potreboval, aby sa mäso dobre uvarilo. Potom do mušle hodil kúsky kraba, ktoré vybral z jeho schránky. Bolo čerstvé, mäso sa mierne lesklo vo svetle ranného slnka.Vzápätí pridal niekoľko sušených listov, ktoré našli v lese. Tie, ktoré Dorota nazvala "ostrovné korenie" – ich chuť pripomínala citrón a jemne osviežovala každé jedlo.Zamiešal.Para pomaly stúpala nahor, šírila sa jemná vôňa morských plodov zmiešaná so soľou.Marek sa cítil zvláštne spokojný. Jedlo znamenalo prežitie. Znamenalo istotu.Ale potom si všimol Dorotu.Rýchlo kráčala po pláži. Nie bežala, ale jej tempo bolo rýchlejšie než obvykle.Niečo nebolo v poriadku."Dorota!" zavolal.Dorota ho začula, ale nezastavila sa. Len mávla rukou, akoby naznačovala, že nemá čas vysvetľovať.Marek sledoval, ako sa blíži k veľkej skale, ako rýchlo prešla okolo miesta, kde predtým tiekol malý prúd vody. Niečo hľadala.Pustil prút na miešanie polievky a vyrazil za ňou.Keď dorazil, Dorota už kľačala pri skale, dlaňami sa opierala o hrubý povrch.Pozrel sa tam, kam sa upieral jej pohľad.Prúd vody zmizol.Zarazilo ho to. Toto miesto bolo spoľahlivé. Vždy tu tiekla voda.Dorota si povzdychla a pomaly sa posadila na zem. Rukou si prehrabla vlasy."Je sucho, Marek. Voda sa stráca."Bez ďalších slov sa obaja vydali do lesa, k miestu, kde Dorota prvýkrát objavila vodu. Po ceste nehovorili veľa, ale napätie medzi nimi bolo hmatateľné.Keď tam prišli, Dorota sa okamžite zohla nad zem. Pôda bola stále vlhká, ale prúd vody, ktorý tu kedysi tiekol, bol teraz len slabým pramienkom.Marek sa zamračil. "Takže máme problém."Dorota prikývla. "Ak neprší… môže to byť len horšie."Marek si prešiel rukou po tvári. "Dobre. Ale ešte nie sme stratení. Máme kokosovú vodu. A môžeme začať zbierať vodu inak, tak ako na člne, len sa trochu uskromníme."Dorota sa na neho pozrela a v jej pohľade bolo niečo zvláštne. Dôvera.Marek jej pohľad opätoval."Zvládneme to," povedal jednoducho.A v tej chvíli to nebolo len o vode.Dorota sa na chvíľu dívala do jeho očí. Niečo v nej sa opäť pohlo. Niečo, čo nedokázala pomenovať.Rýchlo sklopila zrak a postavila sa. "Dobre. Tak sa do toho pustime."A hoci nemali vodu, mali plán.A to znamenalo, že ešte neboli stratení.

- JK -