34. Na vrchole samoty

Slnko sa po búrkovej noci pomaly predieralo pomedzi roztrhané mračná. Vzduch bol čerstvý, nasýtený vôňou mokrého piesku, slanej vody a rozmočených palmových listov. Ostrov sa zobúdzal do nového dňa, no v jeho rannom pokoji ešte doznievala sila nočného živlu.Dorota sa prebudila prvá. Otvorila oči a chvíľu len ležala, vnímajúc ťažobu v končatinách a vlhké oblečenie prilepené k pokožke. Búrka bola divoká, no ich provizórny prístrešok ju prežil – aj keď len tak-tak. Z palmových listov ostali len útržky, drevená konštrukcia sa naklonila a kamene, ktoré prichytili základňu, sa odsunuli. Každá časť ich úkrytu niesla stopy zápasu s vetrom a dažďom.Marek sa prebudil o chvíľu neskôr. Zdvihol hlavu a pretrel si oči. Keď zbadal škody, ticho zahrešil."No, tak toto nevydržalo," skonštatoval chrapľavo.Dorota si sadla a uprene hľadela na ich zničený prístrešok. "Budeme to musieť prerobiť," povedala. "Silnejšie. Lepšie. Niečo, čo vydrží aj horšie počasie."Marek prikývol. "Musíme nájsť spôsob, ako ho spevniť. Viac dreva, viac kameňov. A možno by sme mali nájsť aj lepšie miesto. Možno nie tak blízko pláže."Dorota si prešla prstami cez vlasy, ktoré boli stále mokré od dažďa. "Mali by sme sa porozhliadnuť po ostrove. Možno existuje lepšie miesto, kde by sme mohli postaviť niečo trvácnejšie."Marek sa zamyslel a potom pohľadom zablúdil k vysokému skalnatému útesu, ktorý sa týčil nad pobrežím. "Najskôr sa vyberieme hore." ukázal hlavou na skalnatý vrchol. "Ak odtiaľ uvidíme celý ostrov, môžeme lepšie rozhodnúť, kde by sme mali postaviť pevnejší úkryt."Dorota pozrela na skalu a potiahla pery. Bola vysoká, strmá, pokrytá machom a lišajníkmi. Na jej vrchole sa týčili osamelé stromy, ktoré odolali všetkým búrkam, čo ich kedy zasiahli. Prikývla. "Každý deň sa tam terigať bude sranda."Zamumlala si pre seba.Marek sa postavil a natiahol ruku, aby jej pomohol na nohy. "Tak poďme, než sa zase zatiahne."Dorota jeho ruku prijala a spolu sa vydali na cestu.Výstup na skalu nebol jednoduchý. Terén bol kamenistý, občas šmykľavý po nočnom daždi. Marek kráčal vpredu, opatrne skúmal každý krok, zatiaľ čo Dorota ho nasledovala tesne za ním."Dávaj pozor," upozornil ju, keď prechádzali cez úzky výstupok, kde skala prudko padala do hĺbky. "Tu by bol pád dosť nepríjemný."Dorota sa pevnejšie chytila skalnej steny a prikývla. "Ver mi, nemám v pláne testovať gravitáciu."Pomaličky stúpali vyššie. Okolitá vegetácia sa menila – husté palmové lesy ustupovali tvrdohlavým kríkom a odolným rastlinám, ktoré sa dokázali zakoreniť aj v drsnom skalnatom podloží.Keď sa dostali asi do polovice výstupu, Dorota sa zastavila, aby sa nadýchala. "Marek, vidíš už niečo?" opýtala sa a zotrela si z čela pot.Marek sa obzrel cez rameno. "Zatiaľ len oceán a stromy… ale myslím, že ešte pár metrov a budeme na vrchole."Dorota si vzdychla a povzbudila sa myšlienkou na výhľad, ktorý ich tam hore čakal. Už ho zažila, vie aký je nádherný, no obavy z toho, že opäť neuvidí náznak záchrany ju desil.Pokračovali ďalej. Každý krok ich približoval k cieľu. Posledný úsek bol najťažší – sklon bol strmší, vyžadoval si viac sily v nohách a opatrnosť. Keď sa konečne vyšvihli na posledný kamenný výstup, stáli na vrchole.Zadýchane sa rozhliadli.Ostrov sa pod nimi rozprestieral v celej svojej kráse. Bol väčší, než vyzerá tam dole. Pokrývali ho husté džungle. Pobrežie bolo členité, s útesmi, lagúnami a plážami, ktoré sa vlnili ako prsty rozprestreté do oceánu. A všade naokolo… len nekonečný oceán.Nikde nebolo vidno žiadnu loď. Žiadny iný ostrov. Len oni dvaja a táto divoká, neznáma zem.Dorota pomaly obišla malý priestor na vrchole a otočila sa k Marekovi. "Sme úplne sami," prehovorila potichu.Marek si prešiel rukou cez spotené vlasy. "Áno. Zdá sa, že najbližšia pevnina je… niekde za horizontom."Dorota sa zahľadela do diaľky, kde sa obloha stretala s oceánom. "Ako dlho nás tu môžu hľadať?" zamrmlala.Marek si vzdychol. "Neviem. Možno už nehľadajú."Dorota naňho pozrela, oči rozšírené náhlou úzkosťou. "Nehovor to."Marek sa pousmial, ale v jeho pohľade bolo niečo hlboké, pochmúrne. "Len vravím, že by sme sa mali pripraviť na všetky možnosti."Dorota si prehrabla vlasy a otočila sa späť k výhľadu. "Musíme nájsť lepšie miesto na úkryt," povedala po chvíli. "Niečo pevnejšie, bezpečnejšie. Keby prišla ďalšia búrka… nemusíme mať také šťastie."Marek prikývol. "Vidíš tamto?" ukázal na úzky výbežok pevniny, ktorý sa tiahne od stredu ostrova smerom k pobrežiu. "Vyzerá to, akoby tam bol nejaký útes alebo jaskyňa. Možno by sme to mali preskúmať."Dorota si všimla miesto, o ktorom hovoril. Vyzeralo ako prirodzený výbežok, možno dokonca niečo ako jaskynné útočisko. "Dobrý nápad," prikývla. "Ak tam nájdeme pevnú strechu nad hlavou, budeme na tom lepšie."Na chvíľu sa opäť ponorili do ticha. Studený vietor im povieval okolo tvárí, no nebolo to nepríjemné. Skôr oslobodzujúce.Dorota sa nadýchla a otočila k Marekovi. "Keď sme leteli lietadlom… nikdy by mi nenapadlo, že raz budem stáť na nejakom neznámom ostrove a premýšľať, kde prežijem ďalšiu búrku."Marek sa pousmial. "Ani mne nie. Ale vieš čo?""Čo?""Zatiaľ sme to zvládli."Dorota sa na chvíľu zamyslela. Potom prikývla a pousmiala sa. "Áno. Zatiaľ áno."Ešte chvíľu stáli na vrchole skaly, nechali vietor, aby im čeril vlasy, a ukladali si do pamäte výhľad, ktorý mali pred sebou. Bol to moment, v ktorom pochopili, že ich čaká ešte dlhá cesta.A že na tej ceste budú len oni dvaja.

- JK -