240. Svetlo v jaskyni

Noc pokračovala, búrka neutíchala. Vonku sa nebo trhalo hromami, každý záblesk osvetlil otvor jaskyne tak prudko, že sa zdalo, akoby sa k nim rútil celý oceán. Voda sa liala po stenách, kvapkala zo stropu a miešala sa s vôňou dymu z ohňa.
Dorota driemala v Marekovom náručí, jej dych bol pokojný, no v obočí mala vrásku strachu. Marek ju chránil telom pred chladom a hľadel na plamene. Srdce mu bilo ťažko – búrka znela ako osud, ktorý sa blíži a nie ako obyčajná prírodná sila.
Chlapec sedel pri kresbách, dlaň mal položenú na jednej z čiar, ktorá znázorňovala horu. Zdalo sa, že počúva – nie ich, ani búrku, ale samotné steny.
"Čo je tam?" spýtal sa Marek, tichým hlasom, aby nezobudil Dorotu.
Chlapec neodtrhol pohľad. "Príbeh. Ale nie taký, ktorý si vyberieš čítať. Skôr taký, ktorý číta teba."
Plamene ohňa náhle zašľahli vyššie.
Na stenách sa zatriasli tiene, kresby sa začali hýbať. Lode na vlnách sa pohli, ľudia na čiarach zdvihli ruky, hora sa zväčšovala. A v kruhu, ktorý znázorňoval dieťa, sa rozžiarilo svetlo – jemné, pulzujúce.
Dorota sa prebudila, strhla sa a chytila Mareka za ruku. "Vidíš to?"
Marek prikývol, neschopný odtrhnúť zrak. "Hýbu sa…"
Kresby sa spájali do jedného obrazu. More, loď rozbitá o skaly, muž, ktorý sa díva do diaľky, žena s dieťaťom v náručí. A nad tým všetkým hora, ktorej vrchol svietil ako hviezda.
Chlapec sa postavil. "To je vaša cesta. To je dôvod, prečo ste tu."
Dorota sa trasúco oprela o Mareka. "To sme my? To dieťa… to je naše?"
Marek ju pritiahol bližšie. "Ale čo to znamená? Že máme vyjsť na horu?"
Chlapec prikývol. "Hora je brána. Ukáže vám, či patríte ostrovu, alebo svetu za ním."
"A ak patríme ostrovu?" spýtal sa Marek.
Chlapec sa pozrel naňho s výrazom, ktorý by nedokázalo mať žiadne dieťa. "Potom vás tu udrží. Navždy."
Búrka vonku ešte zosilnela.
Zrazu sa ozval praskot – nie zo stien, ale zhora. Kus stropu sa odlomil a spadol vedľa ohňa. Dorota vykríkla, Marek ju strhol k sebe. V stene sa otvorila úzka trhlina a z nej prenikalo svetlo – iné než oheň, iné než blesky. Bolo to svetlo biele, čisté, pokojné.
Chlapec k nemu pristúpil a položil naň ruku. "Ostrov vám dáva pohľad dopredu. Ale musíte sa rozhodnúť, či sa pozriete."
Marek zaváhal. "Čo ak to, čo uvidíme, nás zlomí?"
Dorota mu chytila tvár do dlaní. "Marek, radšej zlomená pravda, než večná tma."
Priblížili sa k trhline. Svetlo sa rozšírilo, zalialo ich tváre a v ňom sa objavili obrazy.
Marek videl seba, ako stojí na skale, oči upreté na horizont, na lode, ktoré prichádzajú z diaľky. Cítil v hrudi nádej, ale aj prázdnotu – pretože vedľa neho stála Dorota, no jej tvár bola zahmlená.
Dorota videla dieťa – ich dieťa – ako stojí na piesku a smeje sa. Ale keď sa k nemu natiahla, obraz sa rozplynul a namiesto neho zostal len tieň.
Obaja ustúpili.
"To sú možnosti," povedal chlapec pokojne. "Nie istoty. Hora vám ukáže viac. Ale musíte vystúpiť."
K ránu sa búrka konečne začala lámať. Dážď zoslabol, hromy sa vzďaľovali a obloha nad otvorom jaskyne sa menila na sivú.
Dorota ležala v Marekovom náručí, jej dych sa upokojil, no oči mala otvorené. "Marek… ja sa bojím. Bojím sa, že keď vyjdeme hore, už sa nikdy nevrátime."
Marek jej pobozkal čelo. "Ak sa nevrátime, tak aspoň spolu. A ak sa vrátime… potom aj s ním." Ukázal na jej brucho.
Chlapec stál pri vchode, oblečený do šera a jeho hlas znel ako ozvena. "Čas búrky skončil. Teraz začína čas rozhodnutia."
- JK -