238. Ráno po tieňoch
Prvé lúče slnka prešli pomedzi rozbité strechy osady a zaliali prachom pokryté chaty jemným svetlom. Nebolo to svetlo teplé, ale ostré, odhaľujúce každý kút, každú dieru v stenách, každú stopu, ktorú tam zanechal čas.
Dorota sa prebudila prvá. Tvár mala unavenú, oči opuchnuté od plaču, no dýchala pokojnejšie než predchádzajúce dni. Položila ruku na brucho a cítila, že dieťa sa v nej pohlo – jemne, slabým zášklbom, no dosť na to, aby jej srdce na okamih preskočilo.
Marek sedel pri dverách, strážil, ruky zovreté okolo kameňa, ktorý už len slabo žiaril. Bol bledý, ale oči mal otvorené a pozoroval chlapca, ktorý spal v kúte chaty, schúlený ako mača.
"Celú noc si nespal," ozvala sa Dorota ticho.
Marek sa otočil a pousmial sa – unavene, ale úprimne. "Nedokázal som. Po tom všetkom, čo sme videli… keby som zavrel oči, tie tiene by sa vrátili."
Dorota vstala, pomaly, opatrne a prišla k nemu. Sadla si vedľa a položila mu hlavu na rameno. "Ale zmizli. Pretože sme im dovolili odísť."
Marek ju pohladil po vlasoch. "Niečo sme oslobodili. Ale bojím sa, že s každým krokom odhaľujeme ďalšie putá."
Keď sa chlapec zobudil, nebol prekvapený. Akoby už dávno vedel, že prežijú. Sadol si oproti nim a jeho sivé oči sa na okamih zaleskli v rannom svetle. "Dnes musíte odísť. Osada už vám nič viac nedá."
Marek naňho hľadel. "Kto si naozaj?"
Chlapec sa pousmial – úsmevom, ktorý patril starcovi aj dieťaťu zároveň. "Som ten, koho nosí tento ostrov. Raz som bol dieťaťom, inokedy tieňom. Teraz som s vami."
Dorota mu pozrela do očí. "A ak odídeme, zostaneš tu?"
Neodpovedal. Len sklopil zrak.
Dopoludnie venovali prehliadke osady. Marek chcel nájsť čokoľvek, čo by im mohlo pomôcť. Prehrabával staré hlinené nádoby, skúšal pevnosť drevených trámov, no väčšina vecí sa rozpadala pod dotykom.
Dorota našla v rohu jednej chaty kus látky – zvyšok plachty, na ktorej bolo vyšívané niečo, čo pripomínalo mapu. Nie jasnú, ale skôr znaky a línie – kruhy, čiaru, ktorá mohla byť pobrežím, a symbol pripomínajúci horu.
"Marek," zavolala ho. "Pozri. Možno tu kedysi mali cestu, možno vedeli, kam sa obrátiť."
Marek si látku vzal, dlho na ňu hľadel. "Ale či je to mapa, alebo len modlitba… to neviem."
Chlapec pristúpil bližšie. "To je ich sľub. Že raz nájdu cestu cez sever. Hora je brána. Ale nie každému sa otvorí."
Popoludní sa vybrali von z osady. Dorota bola tichá, zamyslená, akoby jej myšlienky ostali v noci medzi tieňmi. Keď míňali stôl, kde ležala kostra dieťaťa, zastavila sa a sklonila hlavu.
"Ak si bola skutočná… ak si naozaj žila," zašepkala, "verím, že teraz už spíš pokojne."
Marek ju chytil za ruku a potiahol ju von.
Les pred nimi pôsobil inak. Tichší, pokojnejší. Akoby ich noc v osade prijala do ďalšej vrstvy ostrova. Ale zároveň v nich oboch rástla obava – čo bude ďalšia skúška?
Podvečer dorazili k miestu, kde stromy rástli do polkruhu a ich konáre sa spájali do prirodzeného oblúka. Za ním sa otváral svah stúpajúci k severu. Bolo to prvýkrát, čo videli krajinu takto stúpať – akoby ich ostrov chcel viesť nahor.
Chlapec sa zastavil pod oblúkom. "Toto je hranica. Za ňou je cesta k hore. Ale v noci tu nesmiete zostať. Musíme vystúpiť vyššie, inak vás les opäť pohltí."
Dorota sa zachvela. "Ďalšia noc… ďalšia skúška."
Marek pevne zovrel jej ruku. "Už sme ich prežili dosť. Prežijeme aj ďaľšiu."
Chlapec sa usmial, ale v jeho úsmeve nebolo detskej radosti. Bolo v ňom čosi prastaré. "Nie každá noc je skúška. Niektorá je rozsudok."
Večer padal, keď stúpali po svahu. Svetlo slablo a v diaľke bolo počuť dunenie – akoby prichádzala búrka.
Dorota sa zadýchala, no nevzdávala sa. "Marek… sľúb mi, že aj keby sme tu zostali navždy… nikdy ma nenecháš samú."
Marek sa zastavil, pozrel jej do očí a povedal: "Sľubujem. Či tu, či doma, či v tme. Nikdy."
Chlapec sa otočil a jeho pohľad sa zdržal na nich dvoch. Potom zdvihol ruku a ukázal k vrcholu, kde medzi skalami žiarilo zvláštne svetlo – slabé, ale neprehliadnuteľné.
"Tam hore," povedal. "Tam čaká pravda, ktorej sa bojíte najviac."
- JK -