208. Bod

Ráno prišlo tak, ako len vie prísť po noci plnej bleskov a hromov – opatrne, jemne, s dotykom, ktorý pripomína ľútosť. Obloha bola bledosivá, vodná hladina matne pokojná a vlhkosť vo vzduchu sa dala krájať. Ešte ani slnko nevyšlo naplno a už cítili, že to bude dusný deň – nie nebezpečný, ale unavujúci. Taký, čo vás ťahá k tichu a núti myslieť na veci, ktorým sa inokedy vyhýbate.
Marek bol hore ako prvý. Sedel na okraji člna, nohy mal skrčené, pohľad zapichnutý do vody. Dorota ešte spala, prikrytá ich spoločnou prikrývkou. Keď otvorila oči a zbadala jeho chrbát, najprv nič nepovedala. Len sa dívala. V jeho ramenách bola únava, ale aj odhodlanie. A kdesi v tom stíšenom postoji sa skrývala nádej.
"Myslíš na tú noc?" opýtala sa potichu.
Marek sa usmial, aj keď ju nevidel. "Nie. Myslím na dnešok."
"A ten ti príde menej strašidelný?"
"Možno. Ale je náš."
Raňajkovali sušenú rybu, kúsok kokosového orecha a trochu vody. Dorota jedla pomaly, ale poctivo. Vedela, že musí. Aj kvôli sebe, aj kvôli životu v jej vnútri. Marek sa stále tváril, že má dosť, ale bolo jasné, že jej vždy necháva viac.
"Zachránil si tie ryby," pripomenula mu. "To bol tvoj reflex. Tvoje rozhodnutie."
"A ty si ma držala, keď som ich ťahal von. Nebyť teba, možno by som spadol."
"Takže sme sa zachránili navzájom."
"Ako vždy."
Dopoludnie prešlo v tichu. Opäť spustili pascu. Tentoraz sa naplnila len málo – dve menšie ryby, nič, čo by ich nadchlo, ale dosť, aby si udržali sily. Oceán sa tváril priateľsky, ale vlny boli akési... zvedavé. Jemne sa prelievali, akoby chceli niečo naznačiť.
A potom, niekedy poobede, sa to stalo.
Dorota sa dívala do diaľky, oči jej blúdili po horizonte, keď sa náhle napla.
"Marek... tam. Tamto si si všimol?" ukázala prstom vľavo, do miesta, kde sa obloha zlievala s oceánom v hmlistom pruhu.
Marek zažmúril oči. Najprv nič nevidel. Ale potom... zbadal to. Niečo malé, tmavé, nehybné. Nie vlna. Nie mrak. Ani vták. Niečo iné.
"Vidím to," povedal pomaly.
"Je to... ostrov?" Dorotin hlas bol opatrný. Ako by sa bála vysloviť tú nádej nahlas.
Marek neodpovedal hneď. Sledoval ten bod a rozmýšľal. Bolo to ďaleko. Takmer neskutočne ďaleko. Ale bolo to tam.
"Nie je to halucinácia," povedal. "Nie je to nič, čo by sa hýbalo. Je to pevnina."
"Alebo veľká skala?"
"Možno."
Dorota si sadla vedľa neho. Držali sa za ruky. Oči upreté pred seba. Srdcia zrýchlené. V tom okamihu už neboli len dvaja ľudia v člne. Boli pútnici, ktorí po dňoch nekonečnej modrej konečne uvideli smer.
"Marek... ak je to naozaj ostrov..."
"...potom sme možno prežili zázrak."
Zvyšok dňa prebiehal pod vplyvom tohto objavu. Všetko sa zrazu zdalo ľahšie – jedlo chutilo lepšie, voda osviežovala viac. Aj keď sa vzdialenosť nezmenšovala tak rýchlo, ako by chceli, vedomie, že majú cieľ, ich držalo nad vodou – doslova.
Každú chvíľu sa pozreli na bod na obzore. A každú chvíľu bol o málinko jasnejší. O málinko konkrétnejší. Ako by sa postupne rozhodol odhaliť.
"Nie je to loď, že nie?" pýtala sa Dorota znovu a znovu.
"Nie. Je to priveľké. Priveľmi statické. Má to tvar. Ako útes, alebo... pobrežie."
"A čo ak tam nikto nežije?"
"Potom to bude ďalší domov. Možno na chvíľu. Možno navždy."
Večer sa pomaly prikradol. Obloha získala farby opálu a perly. Čln sa kolísal ako v detskej kolíske, oceán bolo pokojný. A tam – na horizonte – stále bod. Už nie len tieň, ale tvar. Silueta.
"Je to ostrov," povedal Marek napokon.
"Áno," prikývla Dorota. "Ale je strašne ďaleko."
Ich hlasy boli tiché. Úctivé. Akoby nechceli pokúšať šťastie.
Slnko klesalo. Oceán dýchal. A oni dvaja – unavení, no naplnení nádejou – sa pritisli k sebe.
Cieľ bol na dosah. Ale cesta ešte neskončila.
Nie dnes.
Nie zajtra.
Ale možno... čoskoro.
A niekde v ich vnútri sa znova rozhorel plameň. Slabý, ale živý.
- JK -