197. Telo medzi stromami

Zobudil ich škrek. Vysoký, prenikavý a takmer až panický, no v jeho tóne sa skrývalo aj čosi známe. Marek sa strhol, Dorota sa mykla a pretrela si oči, akoby si nebola istá, či to počuje len v hlave. Ale keď sa ozval znova, nebolo pochýb.
"Pík…" zašepkala Dorota a vyšla z jaskyne.
Sedel na veľkom kameni oproti vchodu a trochu sa natriasol, akoby celú noc lietal a potreboval si oddýchnuť. Hlava sa mu pohybovala do strán, biele pierka na bruchu mu kontrastovali s pestrofarebným chvostom. Keď ich zbadal, urobil čudný poskakujúci tanec a znova vykríkol. Tak, ako keby sa smial.
Dorota sa usmiala a natiahla k nemu ruku.
"Tak si sa vrátil, ty potvora," povedala a Píko preletel bližšie, až jej sadol na rameno.
Raňajky zo zvyškov kraba v podobe vývaru a pár rýb prebehli takmer mlčky, len s občasným smiechom na vtákove grimasy. Ale v Marekovej tvári sa čosi menilo. Po tom, čo sa im vor roztrieštil o ostrý útes a zrútil sa mu celý plán, ostal v ňom len pocit zmaru. A zároveň si uvedomil, že tu bola tá loďka. Loďka, ktorou starec kedysi priplával. Zrejme.
"Vieš," prehovoril pomaly, "ak ten starec zmizol… ak je naozaj preč, myslím… mohli by sme skúsiť použiť jeho čln. Bol pevný. Myslím, že by som ho vedel vylepšiť, vystužiť. Prispôsobiť. Možno bude lepší, stabilnejší a bezpečnejší ako tento náš vor."
A kývol hlavou smerom k voru.
Dorota prikývla. "Ak sa už nevráti… bolo by to rozumné. Aspoň to preskúmaj. A…" zadívala sa na vtáka na svojom ramene, "ja zatiaľ ostanem s Pikom. Budem pripravovať zásoby."
Marek sa rozhodol nezdržiavať. Cesta na druhú stranu ostrova mu bola dôverne známa. Svaly mu síce protestovali, ale vedel, čo robí. Išiel rýchlo, poháňaný potrebou získať aspoň kúsok nádeje. Keď prechádzal okolo miesta, kde raz uviazli kvôli Dorotinej zlomenine, zacítil zvláštny chlad. Nie telesný. Skôr akýsi tieň v duši.
Keď dorazil k známemu miestu, kde stál pamätník onemených – veľký kameň pokrytý vyrytými znakmi a obrazmi – zneistel. Ticho. Nezvyčajné, podivné ticho, akoby sa celý les prestal hýbať. Vietor ustal, listy sa nehýbali, ani jeden šuchot...
Zastal. Niečo bolo zle.
A potom ho zbadal.
Starec. Jeho telo sa hompáľalo z konára ako opustený kus látky. Lano, ktoré ho držalo, viselo z hrubého ramena stromu ako výsmešný podpis jeho posledného činu.
Marek onemel. Nemohol sa ani pohnúť. Minúty len stál. Napokon však prekročil prah zdesenia a pomaly ho zložil. Telo bolo chladné. Tvár síce znetvorená, no stále to bol on. Tajomný muž, ktorý k nim prehováral anglickým jazykom, ktorý chcel ublížiť Dorote a napokon zmizol v tichosti.
Marek neváhal. Nechal myšlienky plávať v zákutiach mysle a sám, s provizórnou lopatkou z dreva, začal kopať hrob priamo pri pamätníku. Bolo to ťažké, pomalé a únavné. Slnko sa posúvalo po oblohe, ale on kopal ďalej, až kým sa zem nepoddala.
Uložil ho tam, jednoducho. Zahalil ho veľkým listom a zasypal hlinou. Nad hrob zapichol malú paličku a položil na ňu mušľu. Ticho pri pamätníku onemených sa zrazu stalo posvätným.
Cesta späť bola nekonečná. Telo ho bolelo, srdce ešte viac. Slová sa mu formovali v hlave, no nevedel, ako ich povie nahlas.
Keď sa konečne vrátil do jaskyne, tma už padala. Dorota stála pri vchode, zúfala, že ho nevidí. Keď sa zjavil z tieňa, takmer k nemu pribehla.
"Marek! Kde si bol? Už je noc! Myslela som…" nedokončila.
On k nej pristúpil a objal ju. Silno, pevne, bez slov. Potom sa odtiahol a prehovoril:
"Starec… bol pri pamätníku. Obesil sa. Visel tam, ako… ako zabudnutá duša. Zložil som ho. Vykopal hrob. Pochoval som ho pri kameni."
Dorota znehybnie. Jej oči stmavli smútkom. Chvíľu nič nehovorila, potom prikývla.
"Chcem mu ísť zajtra vzdať úctu," povedala ticho. "Nemal by tam ležať sám. Aspoň posledný pohľad…"
"Pôjdeme spolu," povedal Marek.
Ráno vyrazili skôr než zvyčajne Marek....
- JK -