191. Steny, čo zažili všetko

Ticho.
Oheň v jaskyni len tlel. Plamienky jemne kmitali, ako keby váhali, či ešte majú právo existovať v priestore, ktorý práve zažil výkrik, útok, dych smrti a návrat života.
Marek stál nad starcom, ktorý sa opieral o stenu. Telo sklonené, no pohľad – živý. A ruka... tá sa nenápadne natiahla k nožu, ktorý po páde zostal zarytý medzi kameňmi.
Marek si to všimol. Inštinktívne, bez slov, no s pohľadom, ktorý prebodával. Prudko k nemu vykročil a nohou nožík odkopol bokom. Čepeľ zaškrípala o kameň, až zmizla v tme.
"Stačilo," precedil Marek. Hlas mal chrapľavý, no pevný. "Ak sa ešte raz pohneš proti nej... prisahám, že ťa tu nechám zhnit'."
Starec neodpovedal. Len sa oprel chrbtom o skalu, ako keby v ňom všetko ochablo. Potom sa zadíval na Dorotu – na jej oči, ktoré sa leskli ako dve jazerá plné otázok a na Mareka, ktorý dýchal prudko, spotený, zakrvavený od kamienkov, no rozhodný.
"Tak si prišiel... Marek," povedal starec. Pomaly, takmer nežne. Ako niekto, kto konečne dohovoril slovo, ktoré dlho nesmel vysloviť.
Marek zmeravel. "Ako vieš, ako sa volám?"
Starec sa zasmial. Unavene. Smutne. Takmer zranene. "Pozoroval som vás. Celý čas."
Dorota prehltla nasucho. Pristúpila o krok bližšie, ale stále sa držala pri Marekovi. V očiach mala niečo, čo sa miešalo medzi fascináciou, strachom a závanom pravdy, ktorú cítila, ale nechcela poznať.
"Bývam tu. V tejto jaskyni. Od samého začiatku."
"Akého začiatku?" spýtal sa Marek, no v hlase mal viac zneistenia ako hnevu.
"Od vášho začiatku. Od chvíle, keď si ty, Marek, dopadol na pobrežie...v bezvedomý, zranený. Pamätáš si ten deň len hmlisto, však? Silná búrka, vietor, vlny, tma. Myslel si si, že si sa preplazil na breh sám... ale nie."
Marek cítil, ako sa mu zatriasli nohy. Hlava sa mu zatočila a pred očami sa mu mihli záblesky. Ako staré fotografie, ktoré niekto rýchlo prelistuje v albume.
Tvár. Silueta. Ruka. Vlna. Dlaň na jeho chrbte. Hlas – neidentifikovateľný šepot. Niečo ho nieslo. Niečo ho chránilo.
"Ty si ma vytiahol z vody..." zašepkal Marek, nie ako otázku, ale ako potvrdenie niečoho, čo sa mu práve vrylo do vedomia.
Starec prikývol. "A keď neskôr prišla Dorota – videl som ju, ako sa vylodila. Bola si slabá, Dorota. Preľaknutá. Skrytá v člnku, držiac sa posledného, čo si poznala. Ale prežila si. A našla si jeho."
Dorota cúvla o krok. Telo sa jej naplo. "Sledoval si nás? Celý čas?"
"Každý deň. Každú noc. Skaly, koruny stromov, tienisté miesta. Moje oči vás poznali lepšie, ako ste poznali jeden druhého."
Marek zaťal päste. "Prečo?"
Starec si vzdychol. Ťažko. Ako niekto, kto nesie nie len vinu, ale aj príbeh. "Najprv som vás chcel len chrániť. Pred ostrovom. Pred tým, čo na ňom žije. Vieš, tie varany... ony tu boli už predo mnou. Veľké, nebezpečné. Zabil som ich desiatky, ale tri som nenašiel. Dva z nich ste zabili vy... tretí bol ten, čo vám roztrhal ryby pri konzervovaní."
Dorotu oblial chlad. Spomienka na jazierko, na lásku, na ticho a na pohyby vo vode. "A čo ešte si videl?"
Starec sa zadíval na stenu. Kresby. Slová. Dátumy.
"Videl som vás, ako sa milujete pod hviezdami. Ako sa smejete. Ako plačete. Ako staviate prístrešky. Ako Marek spieva, keď je Dorota chorá. Ako sa učíte dôverovať. Tie steny... ony videli všetko. Každý váš krok. Každý váš dotyk."
Nastalo dlhé ticho.
Marek si všimol, že niektoré dátumy na stenách sedia s ich dňami – výstavba voru, útek pred búrkou, deň, keď sa stratili. Písané kriedou, uhlíkom. Skoro ako denník.
"Prečo si to robil? A... prečo si ju chcel... zabiť?" vyslovil Marek to slovo s odporom.
Starec sklonil hlavu. "Lebo som pochopil, že to, čo cítim... nie je správne. Pozoroval som ju tak dlho... až som začal veriť, že mi patrí. Že je dar, ktorý som dostal. Ale nie je. A nikdy nebola. A keď som si to uvedomil... rozhodol som sa zničiť lásku, ktorú som cítil. Nie ju – ale seba. Ten nôž nebol pre ňu... bol pre mňa. Ale potom... sa mi ruka zachvela."
Dorota s úžasom sledovala starca. Nevedela, či mu veriť. Ani čo cíti. Bolesť? Zľutovanie? Hrôzu?
Starec zdvihol zrak a pozrel sa Marekovi do očí.
"Prišiel si, hoci si nevedel, či ju nájdeš. Prešiel si ostrov, len aby si ju zachránil. Takýto je muž, ktorý miluje."
Pomaly sa zdvihol na nohy. Marek cúvol, ale starec zdvihol ruky v geste mieru.
"Nie som váš nepriateľ. Už nie."
Dorota sa konečne nadýchla. Slová sa jej zasekli v hrdle. A keď sa ich snažila vysloviť, nedokázala. Len potichu zašepkala: "A čo tie dátumy?"
Starec sa otočil k stenám. Prešiel po nich prstami.
"To sú dátumy stroskotaní. Môjho... aj tých, čo boli predo mnou. Tento ostrov pohlcuje duše. Nie som prvý, ani posledný. Ale možno vy... ste prví, čo odídu."
Marek sa zamračil. "A ak nie?"
Starec sa smutne usmial.
"Potom aspoň nebudete sami."
A v jaskyni opäť zavládlo ticho.
Ticho, ktoré čakalo na ďalší výkrik... alebo odpustenie.
- JK -