160. Stopy!

Deň sa začal opäť teplom. Nie horúčavou, ktorá spaľuje pokožku a rozpaľuje piesok na popol, ale jemným, príjemným teplom, ktoré sa vpíja do kostí ako spomienka na bezpečie. Slnečné lúče sa pohrávali s listami palmy pred vchodom do jaskyne a ich tiene kreslili na steny živé vzory, akoby aj samotný ostrov dnes chcel niečo povedať.
Dorota sa zobudila prvá. Ležala na chrbte, ruka jej spočívala na brušku, ktoré sa zľahka dvíhalo jej dychom. Ticho pozorovala Mareka – spal hlboko, pokojne, otočený k nej, s hlavou položenou na ohnutom lakti. Na jeho perách sa zračil slabý úsmev, akoby aj vo sne vnímal to, čo sa medzi nimi zrodilo – nový pokoj, nový začiatok.
Keď sa pohla, Marek otvoril oči. Neľakane, pokojne, len sa natiahol a krátko zívol.
"Dnes je deň," povedal a zhlboka sa nadýchol.
"Každý je," usmiala sa Dorota a pomohla mu posadiť sa. "Ale tento trochu viac."
Raňajky boli jednoduché – kokosová voda, trocha usušeného mäsa a niekoľko plátkov sladkého ovocia. Marek jedol mlčky, pohľad mu utekal k svetlu pred jaskyňou. Chystal sa hore na skalu. Bolo to takmer ako obrad – každé ráno výstup, pohľad na horizont, záznam ticha. Dnes sa tam chystal naposledy pred dlhšou výpravou – k jaskyni na druhej strane ostrova, kde v posledných dňoch uskladnil ryby.
"Vydám sa tam hneď po výstupe na skalu," povedal, keď dojedol. "Malo by to ísť rýchlo."
"Počkaj chvíľu," odvetila Dorota a vstala. Barlu mala poruke, oprela sa o ňu a pomaly podišla k úložisku pod skalou. Prichystala mu kokosové orechy naplnené vodou, do listu zabalila kúsky pečeného kraba a pripravila jeho oštep – dotiahla uzol, ktorý držal čepeľ z mušle.
"Na cestu," povedala jednoducho, keď mu to všetko podávala.
Marek sa pousmial, objal ju a dal jej jemný bozk na čelo. "Neviem, čo som robil predtým, ako som ťa stretol."
"Hlúposti," zašepkala s úsmevom.
A potom odišiel. Cesta cez ostrov trvala zvyčajne tri hodiny – mierne kopce, husté húštiny, stúpania a klesania, vlhký vzduch a zradné kamene. No Marek kráčal rozhodne, sústredene. V hlave mal obraz Doroty, ktorá sa smiala, aj obraz jaskyne, ktorú chcel preveriť. Mal plán – ak budú ryby v poriadku, môže zakonzervovať ďaľšie, doniesť späť, a začať s prípravami na cestu. Vor bol takmer hotový. Ostávali detaily. A čas.
Zatiaľ Dorota nezaháľala. Aj keď ešte používala barlu, začínala si veriť. Vzala kokosovú škrupinu a išla do záhradky. Zem bola po daždi mäkká, pripravená. Pomaly, opatrne, si kľakla a rukami prehrabávala pôdu. Rozhodla sa zasadiť to, čo ostrov sám ponúkol – klíčky z banánovníkov, ktoré vyrástli pod ich materskými rastlinami, pár orieškov, ktoré mali začiatky koreňov, a niekoľko semien zo zvláštneho ovocia, ktoré Marek nazýval "divoká papája". Nevedela, čo z toho vzíde, ale verila, že niečo áno. Zasadzovala nie len rastliny, ale aj nádej.
Medzitým, kdesi ďaleko na druhej strane ostrova, Marek prechádzal poslednou fázou cesty. Už videl obrys jaskyne. Slnečné svetlo prenikalo cez stromové koruny a keď sa priblížil k pieskovému pásu pred jaskyňou, niečo ho zarazilo.
Ryhy.
Nie veľké. Ale jasné. Tri-štyri šmuhy, akoby niečo ťažké a drsné prešlo po piesku. Spozornel. Zastavil sa, pozrel sa okolo seba. Vzduch bol pokojný. Vietor mierny. Nebo nad ním tiché. Zohol sa k ryhám, prešiel po nich prstami. Boli čerstvé.
"Varan?" zamrmlal.
Možno stopa z minulosti. Možno niečo, čo si nevšimol predtým. Ale keď sa snažil spomenúť, či ich videl naposledy, keď sem prišiel, nič sa mu nevybavilo. Mozog mu poslal len mlhavé obrazy. Možno si to len nevšimol. Možno to tu už bolo. Ale niečo mu hovorilo – toto nie je staré. Toto je... nové.
Vošiel do jaskyne. A tam sa mu zastavilo srdce.
Ryby boli preč.
Na mieste, kde ich uložil, zostali len škvrny, zvyšky šupín a roztrhané listy. Jeden kameň bol odvalený, iný poškriabaný. Po zemi sa tiahli krvavé ťahy a zvyšky rozhrýznutých rýb. Marek prudko cúvol.
"Nie..." šepol.
Nešlo o zlodeja. Ani vtáky, žiadne doteraz nevideli. Ani hlodavce. Tieto rany... zuby. Silné čeľuste. Drápy. Niečo, čo vedelo, čo hľadá.
Varan. Žeby neboli tie dva jediné?
Roztriasli sa mu kolená. Zaliala ho panika. Dorota je sama. Zranená. Tehotná.
Vybehol z jaskyne. Dýchal plytko, rýchlo. Očami prehľadával piesok. A zrazu – ďalšie stopy. Veľké, oválne, do piesku zaryté pazúry. Jasné. Čerstvé. Viedli naspäť – smerom k vnútrozemiu.
"Bože," vydýchol.
Neváhal. Spakruky si vzal oštep a rozbehol sa. Kolená mu narážali do stehien, vetvy ho šľahali do tváre, pot sa mu zmiešaval s prachom, no nezastavil sa. Každý krok bol výkrikom. Každé zakopnutie výčitkou. Každý nádych jedinou myšlienkou:
"Dorota..."
Prebiehal cez husté húštiny, klzké korene, padnuté kmene. Nie tri hodiny – bežal rýchlejšie, než kedykoľvek predtým. Oheň v nohách, blesky v pľúcach. Nezastavuj. Nesmieš. Nie teraz.
A potom... konečne...
Jaskyňa. Pláž. Palmy.
Dorota.
Sedela na piesku. Vlasy jej vial vietor. V rukách držala list, niečo si zapisovala uhlíkom. Keď ho zbadala, zodvihla hlavu.
"Marek?" spýtala sa zneistene.
Jeho telo sa triaslo, oči mal široké, srdce mu bilo až v spánkoch. Dorota sa zamračila. Videla, že niečo nie je v poriadku. Vstala, oprela sa o barlu.
"Čo sa stalo?"
No on ešte neodpovedal. Zastal. Lapal po dychu. A díval sa – na ňu, na pláž, na svet.
A v tom pohľade... bola hrozba. Niečo, čo viselo vo vzduchu. Ako ticho pred búrkou.
A tak sa deň, ktorý začal príjemným teplom, skončil chladom v duši.
Stopy. Neistota. Strach.
A možno... Ďalší varan.
- JK -