147. Tieň medzi nami
Ráno ich nezobudilo slnko, ale Marekov podráždený výkrik: "Kde je nôž?!"
Dorota sa strhla. Ležala ešte schúlená pod prikrývkou, ospalá, ale napnutá. "Čo?" zamrmlala.
Marek chodil nervózne po jaskyni. "Ten nôž, ktorý som mal pri viazaní lán. Bol tu. Včera som ho položil sem!"
"Možno si ho nechal vonku," povedala Dorota, snažiac sa udržať pokojný tón.
"Nie! Viem, kde som ho položil. Vždy si veci ukladám presne, aby som ich nestratil. A ty si včera večer triedila veci – si si istá, že si ho náhodou nepobrala?"
Dorota sa posadila, pohľad sa jej zostril. "Prepáč, ale čo to má znamenať? Že som ho niekam zapatrošila ja?"
"Len sa pýtam!"
"Nie, vyčítaš! A to ma unavuje. Celý deň sa starám o veci, aby sme prežili. Nemôžem myslieť na každú vec!"
Marek stíchol. Ale len na chvíľu. "Toto nie je len o noži. Už týždne sa všetko robí tak, ako ty povieš. Kde spať, čo jesť, čo stavať. A keď sa ozvem, som zrazu protivný."
Dorota sa zatvárila, akoby ju udrel. "Ty si myslíš, že ja rozhodujem o všetkom? Vieš, ako sa cítim, keď sa bojím, že znova ochoriem? Keď sa musím báť, či sa ešte postavím na nohu? Myslíš si, že je to jednoduché?"
Marek sklonil hlavu. Ale nepovedal nič. Len vyšiel von.
Dorota ostala sedieť v jaskyni, hrdlo zovreté. Prvé slzy prišli, až keď počula, ako mu štrk praská pod nohami, keď odchádza.
Celý deň prešiel v tichu. Dorota si sadla k jazierku, ale bez radosti. Voda, ktorú predtým milovala, bola dnes len chladná a prázdna. Zväzovala listy, opravovala obväz na nohe, ale nič jej nešlo z ruky. Každá myšlienka sa vracala späť k ránu.
"Nezvládame to," povedala potichu do vetra. "Tak veľmi ho milujem... a predsa vieme, ako si ublížiť."
Zdvihla kameň, hodila ho do vody. Rozstrekla sa, ale nič sa nezmenilo.
Marek celý deň pracoval pri vŕšku nad plážou. Tvár mal zatvorenú, sústredenú, no v očiach hmlu. Viazal lano, ale každé uťahovanie uzla mu pripomínalo jej hlas. Každý výdych, ktorý unikol do vetra, bol plný nevysloveného "prepáč".
Obed jedol sám. Suchý kúsok ryby, banán. Bez chuti. Bez slova.
Večer sa nepriblížili k sebe. Dorota sedela pri vchode do jaskyne, pozerala na oceán. Každý jeho zvuk jej pripomínal Mareka. Oheň horel ticho. No on neprišiel.
Marek si rozložil oheň na pláži. Sedel pri ňom, kolená pritiahnuté k hrudi, oči do plameňov. Bol tam sám – a predsa ho pálil jej pohľad, ktorý nevidel. V hlave mu bežala ich hádka znova a znova.
"Prečo som to povedal tak?" zamrmlal. "Prečo som sa necítil vypočutý? A prečo som ja, ju nevypočul?"
Premýšľal, či vstať. Ísť k nej. Len tak, bez slov, sadnúť si vedľa nej. No nohy zostali nehybné.
V jaskyni Dorota ležala, ale nespala. Každý zvuk z pláže – vietor, praskanie dreva, drobné prasknutie mušle – bol ako výčitka. Myslela na jeho pohľad, na to, ako zmäkol, keď ju objímal. Myslela na to, ako sa cíti, keď jej rukou zľahka prechádza po vlasoch. A na to, ako dnes ráno vybuchol.
"Mohol si len povedať, že sa bojíš," zašepkala. "A ja by som povedala, že sa bojím tiež."
Ale mlčali obaja.
V tú noc nespali ani jeden. Obaja otočení chrbtom k sebe, každý na inom mieste ostrova, každý s rovnakou otázkou v hlave: Prečo je niekedy také ťažké milovať, keď to je to jediné, čo chceme?
A medzi nimi ležalo ticho – ťažké ako kamene.
Zajtra možno urobia krok. Možno sa dotknú rúk. Možno nie. Ale dnes… dnes ostal tieň.
- JK -