146. Ako jeden dych

Zobudili sa súčasne – Marek s tvárou zaborenou v Dorotiných vlasoch, Dorota s dlaňou položenou na jeho hrudi. Vzduch bol ešte chladný, ale ich telá si patrili, boli jednou prikrývkou, jedným tepom.
Marek jej pobozkal čelo, Dorota mu vtisla bozk na bradu. Nehovorili, len sa hladili pohľadmi, dlaňami, perami. Milovali sa pomaly, bez slov, so všetkou nehou, ktorú nazbierali počas mesiacov prežitia. Každý dotyk bol odpoveďou, každé priblíženie istotou.
Po raňajkách z kokosovej vody a banánových plátkov si sadli do piesku, chrbtami opretí jeden o druhého. Dorota čítala Marekovi z mušle – vymyslený príbeh, v ktorom boli dvaja králi opusteného sveta. Marek sa len smial jej slovným hrám.
Obed bol jednoduchý – zvyšky sušených rýb a pár kúskov kraba, no jedli ich ako kráľovské jedlo. Dorota Marekovi nakreslila srdce na rameno kúskom uhlíka, on jej z lián vytvoril náramok a zapol ho bozkom.
Celý deň bol ako pieseň – bez refrénu, len melódia tela a duše.
Keď slnko klesalo, Marek sa potichu zdvihol. Dorota ho zadržala za ruku. "Kam ideš?"
"Na chvíľu. Na svoje miesto," usmial sa.
Dorota prikývla. "Pozdrav horizont."
Marek vyšiel na skalu. Vietor bol mierny, svetlo zlatočervené. Obzor bol prázdny, ale krásny.
A v tej chvíli si uvedomil – hoci nič neprichádza, všetko podstatné už má.
Vrátil sa dole. Dorota ho čakala so zatvorenými očami, usmiata. Ľahol si k nej, objal ju.
"Bolo tam niečo?" spýtala sa ticho.
"Len ja," povedal. "A všetko, čo milujem, bolo tu."
- JK -