137. Akvabela v oceáne

Ráno sa prebudili smiechom. Nie tým tichým, rozospatým, ale hlasným, preplneným radosťou, ako keď sa dieťa prvýkrát pošmykne na klzkom kameni a niekto mu namiesto vynadania podá ruku a usmieva sa s ním. Dorota ležala pod palmou, v jednej ruke mušľový tanier s raňajkami – dva kúsky kraba a niečo, čo vzdialene pripomínalo pečený koreň – a pozorovala Mareka, ktorý sa už od východu slnka snažil napodobniť niečo, čo len on považoval za rozcvičku.
"Pripomínaš mi zlomeného bociana, ktorý chce byť baletkou," poznamenala láskavo, keď spravil akési výpadové salto vpred.
Marek sa narovnal, pretrel si pot z čela a odvetil slávnostne: "Dnes nastal deň veľkej premiéry. Dnes ťa, drahá Dorota, zasvätím do tajomstiev najvyššieho umenia pohybu. Dnes sa stávam... akvabelou."
Dorota naňho vypleštila oči. "Akvabelou? Ty?"
"Presne tak," prikývol vážne. "Akvabelák Marek, špecialista na vlnové baletné otočky a synchronizované topenie."
"Vieš, že akvabely sú ženy?"
"Rodová rovnosť, Dorota! Rok 2025. Okrem toho – mám ladnosť, mám štýl, mám plavky... teda, nohavice. To stačí."
"Nemáš čiapku. Akvabely majú čiapky."
Marek vytiahol kokosový orech prerezaný na polovicu a nasadil si ho na hlavu. "Teraz mám."
Dorota sa zložila smiechom. "To vyzeráš ako plávajúci džbán."
"Džbán plný grácie!" zvolal a rozbehol sa k vode.
Hladina bola pokojná, len mierne sa pohupovala v rytme vánku. Marek vbehol do vody ako gladiátor – len s oveľa menšou hrdosťou a podstatne väčším vreskom. Prvý skok ho ponoril až po pás a jeho "vznešený" štýl bol okamžite pochovaný pod nánosom slanej peny.
"Pozri, Dorota! Toto je delfínia pirueta!" zvolal, práve keď sa mu šmykla noha na klzkom kameni pod hladinou. Dopad do vody sprevádzal zvuk, akoby sa zrútil vodopád.
Dorota sa chytala za brucho od smiechu. "Marek! Vyzeráš ako tuleň, ktorý si to pomýlil so zumbou."
"To je nový štýl! Akva-funky-tulení štýl! Populárne v Polynézii!" zakričal, zatiaľ čo sa snažil vystrčiť nohy nad hladinu a zároveň udržať kokosový klobúk na hlave.
"Utopíš sa ešte skôr, než niekoho ohúriš!"
"Práve o to ide! Akvabely nie sú o ohurovaní! Sú o duši! O emócii! O tom, ako voda plače, keď tancuješ!"
"Tá voda plače, lebo sa bojí, čo jej ešte predvedieš."
Marek sa pokúsil o "vodný otočný kvet" – čo v praxi znamenalo, že urobil salto vzad a pri dopade si logol taký dúšok vody, že vykašlal históriu ostrova z posledných storočí.
"Chutí ako... šťava z papradia a výčitiek."
"Nadpis tvojej autobiografie," zamrmlala Dorota, keď sa zvalil späť na pláž a dýchal ako žaba v prehriatej kaluži.
Zvyšok dňa bol v znamení smiechu. Marek si postavil "tréningové centrum akvabely" – tri napnuté palmové listy na koloch, ktoré nazval "bambusová hala slávy". Dorota mu kreslila bodové hodnotenie na kamene – od 1 po 10, pričom väčšina jeho výkonov sa pohybovala niekde medzi 2 a "minimálnym estetickým prínosom".
"Toto bola deviatka!" vykríkol Marek po zvlášť dramatickom premetení cez koreň, po ktorom pristál na zadku v piesku.
"To bola trojka. Deväť by si dostal, keby si si pri dopade neprdol."
"To bolo umelecké vyjadrenie! Zvuk oceánu!"
Dorota už nedokázala nič povedať, lebo sa smiala tak, že jej tiekli slzy.
Poobede ho Dorota prehovorila, aby si aspoň na chvíľu oddýchol. Sadli si k vode, nohy v piesku, a pozorovali, ako sa nebo mení z modrého na oranžové. Marek jej nazbieral mušle a zo štyroch vyrobil "diadém pre Kráľovnú Ostrova" – nasadil jej ho na hlavu a poklonil sa. "Madam Dorota, najkrajšia akvabelka severného pacifiku."
"A ty, môj verný tuleniak."
"Tuleniak Marek. Kapitán voru, prezident bambusovej republiky a jednorazový držiteľ titulu 'najkrajšie flákanie na vlne'".
"Oficiálne ťa pasujem za rytiera vody a piesku," povedala a jemne ho ťukla vetvičkou po pleci.
Západ slnka ich zastihol v objatí. Sedeli na pláži, Dorota s barlami opretými o bok, Marek ju držal okolo pliec a hral sa jej s vlasmi.
"Vieš," začal potichu, "dnes som asi nič užitočné nespravil."
"To nie je pravda," usmiala sa. "Dal si mi najviac smiechu, aký som tu zažila."
"Takže dnes som bol... terapeut?"
"Nie," odvetila a otočila sa k nemu. "Dnes si bol človek. So všetkým smiechom, šialenstvom a láskou, čo k tomu patrí."
Marek sa usmial, pritiahol si ju bližšie a jemne ju pobozkal na čelo.
Slnko sa ponorilo do oceánu.
Noc sa pomaly prikrývala nad ostrov, ale v ich smiechu a tichom objatí zostával deň živý ešte dlho.
- JK -