127. Posledná noc pri pamätníku
Vietor sa len jemne opieral do korún stromov. Nebo bolo dnes bledé, ako pergamen, na ktorom by sa dali písať slová bez atramentu – len myšlienkami. Dorota sedela na kameni neďaleko hrobu Eleanor Hart a pomaly si rozmotávala obväz z členku. Opuch bol minimálny, rany sa zaceľovali. No bolesť – tá sa vracala, keď príliš dlho stála.
Marek zatiaľ odkladal mach, opatrne a s úctou. Nechcel meniť pomník, len jeho okolie – vyčistil zem od lístia, z kamienkov vytvoril jednoduchý ovál okolo náhrobku. Z palmových listov spletený venček položil na jeho vrch. Vyzeralo to ako malé posvätné miesto uprostred ničoho. A predsa – dýchalo ľudskosťou.
"Vieš," povedala Dorota, keď sa Marek posadil vedľa nej, "mohli by sme tu zostať. Aspoň ešte túto noc. Na rozlúčku."
Marek prikývol. "Aj ja som na to myslel. Len..." odmlčal sa.
"Čo?" spýtala sa ticho.
"Len neviem, či je správne, že zostávame len preto, že nás niečo dojalo. Máme jedlo na dva dni – kokos, pár rastlín, vodu. Ale nevieme, ako dlho ešte vydržíme takto."
Dorota sa zahľadela do koruny stromov. "Máš pravdu. Toto miesto je krásne. Pokojné. Ale neživí nás. Neochráni nás. Je to len... príbeh."
"Ale dôležitý," dodal Marek. "Keď som dnes ráno odkrýval tie slová... mal som pocit, že jej to dlžím. Že jej meno... je ako maják. Ale my nie sme majáky, Dorota. My sme len dočasní."
Chvíľu mlčali. Každý s vlastným bremenom v hrudi.
"Vieš," prehovorila Dorota, "občas sa bojím, že jeden z nás tu zostane. Nie dobrovoľne. Že niekto z nás raz ochorie. Alebo spadne. Alebo sa stratí."
Marek sa na ňu pozrel. "Preto musíme ísť ďalej. Postaviť vor. Nájsť cestu. Nečakať na zázrak, ale vytvoriť ho."
"A ak to nevyjde?" spýtala sa.
"Potom sa sem možno vrátime. A budeme vedieť, že sme aspoň skúšali."
Dorota prikývla. Oči sa jej leskli, ale neplakala. Bola silná. Tak, ako len môže byť človek, čo už raz prežil vlastné zrútenie.
Večer si rozložili nový oheň, kúsok od hrobu. Marek ešte raz prešiel prstami po vytesanom mene. Eleanor Hart. Neznáma žena, ktorá prežila a zomrela ďaleko od domova. Teraz už nebola sama. Aspoň nie na tieto noci.
"Zajtra vyrazíme," povedal Marek, keď si sadli ku ohňu. "Začneme s vorom. A s cestou. Nech to trvá týždne – aspoň to bude smer."
Dorota prikývla. "Smer je viac než nádej. Je to vôľa."
Chvíľu len sledovali oheň. Potom si Dorota ľahla k Marekovi, oprela sa o jeho plece a šepla:
"Zajtra pôjdeme ďalej. Ale dnes... dnes patríme tomuto miestu."
Marek ju objal okolo pliec. "A Eleanor bude posledná, koho tu necháme."
Ticho noci ich obklopilo ako teplý závoj. Nebo bolo tmavé, no hviezdy žiarili – akoby aj ony súhlasili s tým, že niektoré cesty sa začínajú smútkom... ale vedú k slobode.
Zajtra sa pohli. No dnes – dnes ešte patrili minulosti. A jej tichu.
- JK -