122. Pod zemou

Ráno prišlo s čudnou vôňou. Vzduch bol iný – nie zatuchnutý, nie chorobný, ale ako keby v ňom niečo ležalo. Niečo, čo sa nevidí. Ako prach starých kníh, ako dych miesta, ktoré si pamätá viac, než je schopné zabudnúť.Dorota sedela pri ohni, obracala plochý list s kúskom pečeného kraba a potichu pozorovala Mareka. Ležal vedľa, prikrytý listami s machom pod hlavou, oči mal zatvorené, čelo orosené jemnými kvapkami potu. Už nevyzeral zúfalo, ale stále nie celkom zdravý.Zakaždým, keď sa pohol, bolestivo sa zamračil. Ruky mal stuhnuté, kĺby akoby odmietali poslúchať. Dnes ráno jej povedal, že cíti pálenie v kolenách, v lakťoch, aj v členkoch."To nedáva zmysel," zašepkala viac pre seba než pre neho. "Nie sme s nikým v kontakte. Ako môžeš mať vírus?"Marek otvoril oči. Unavene sa usmial."Možno... som to bol ja, kto sem niečo priniesol. Len sa to prebudilo až teraz.""Ale čo? Chrípka? Po toľkých týždňoch? A len ty?"Marek sa posadil. Ťažko, pomaly, ale predsa. Ruky si podoprel o kolená a zhlboka sa nadýchol."Možno je to niečo iné," povedal po chvíli. "Nie vírus v klasickom zmysle. Možno niečo, čo bolo tu. V tej pôde, pri kameni. V tom priestore."Dorota zneistela. Zamračila sa."Hovoríš... ako keby ten kameň bol... čo? Zdochnutá vec? Nosič chorôb?""Nie, nie to. Ale čo ak... čo ak tam kedysi niekto bol? A niečo tu zostalo. Nie choroba, ale... stopa. Energia. Telo, ktoré sa rozpadlo v zemi. Čokoľvek, čo sa stalo súčasťou ostrova."Zamĺkli. Vietor sa na chvíľu zdvihol a zasiahol ich teplým poryvom."Ak tu niekto žil... mohol tu aj zomrieť," povedala Dorota potichu. "A čo ak to neboli len ľudia ako my? Čo ak... boli iní? Možno starší? Možno odlišní.""Možno preto ten symbol. Možno to nie je mapa. Možno je to pamätník. Alebo hrobka," dodal Marek."Hrobka..." zopakovala. Slovo viselo vo vzduchu ako tieň. Nie hrozivý, ale tichý.Otočila hlavu a zadívala sa smerom, kde v zemi ležal kameň, ktorý objavili pred troma dňami."A ak je to tak... ak je to miesto, kde niekto zomrel... a my sme to otvorili... možno sme... niečo prebudili?"Marek sa zamyslel. "Viem, že to znie ako z hororu. Ale ten pocit... keď som tam stál... bolo to ako... dych pod nohami. Ako keby sa niečo pomaly prebúdzalo. Nie hnev. Skôr... spomienka.""A ty si možno tou spomienkou prešiel príliš blízko."Dorota sa načiahla a zobrala mušľu s vodou. Podala mu ju a pohladila ho po čele. Jeho koža bola stále horúca."Keď budeš fit, sa tam pôjdeme pozrieť. Spolu. Pri ten oltár." povedala.Marek na ňu pozrel so zdvihnutým obočím. "Aj ty?""Áno. Pomaly. S barlami. Ale pôjdem. Chcem... chcem to cítiť tiež. Možno je to len miesto. Ale možno nie. A ak tam niečo naozaj je... chcem to pochopiť."Marek prikývol. V očiach sa mu objavila jemná vlna obavy, ale nezastavil ju."Skús... len s rešpektom.""Inak by som to nerobila."Celý zvyšok dňa bol pokojný. Dorota pripravovala slabý čaj z listov, ktoré našli blízko jazierka. Marek spal. Medzi spánkami rozprával nezreteľné slová – niekedy len šepkal, inokedy ticho vzdychal, ako keby sa niečo v jeho tele pohybovalo pod povrchom. Nebol to boj, skôr premena.Keď prišla noc, Dorota sedela pri ohni, pozorovala jeho spiacu postavu a v duchu si prehrávala všetky ich rozhovory. O mape. O kruhu. O možnom hrobe. O tom druhom ostrove, ktorý možno nie je ďaleko.Zrazu ju napadlo – ak tu niekto naozaj zomrel, kto povedal, že zomrel prirodzene? Možno utekal. Možno sa niečo stalo. A možno... ich príchod bol spúšťač.Zadívala sa do ohňa a v hlave sa jej vynorila myšlienka, ktorá ju nečakane prepadla:"Čo ak ostrov nespí? Čo ak len čakal?"Potom si ľahla vedľa Mareka. Jeho dych bol pravidelný, ale hlboký. Priložila mu dlaň na hruď.Dnes v noci sa nič nezmení. Ale zajtra – zajtra možno nájdu odpoveď.A možno... aj niečo,na čo už nikdy nebudú môcť zabudnúť.

- JK -