103. Opierka s vôňou listov
Deň začal pokojne. Prvýkrát po dlhých dňoch nebolo v jaskyni cítiť ani chlad, ani strach. Len tichú nádej. Dorota sa zobudila skôr ako zvyčajne – nie preto, že by ju niečo prebudilo, ale preto, že chcela. Marek sedel neďaleko, vetvičkou kreslil do piesku nejaký tichý nápad, ktorý mu ešte nevyrástol do slov.
"Čo to robíš?" opýtala sa z ospalého poloľahu, hlasom, ktorý už neznel ako tieň.
Marek sa otočil, s úsmevom. "Snažím sa vymyslieť, ako ťa dostať na nohy bez toho, aby si mi pri tom odpadla."
Dorota nadvihla obočie. "To znie ako plán na doživotné krívanie, ale pokračuj."
Zasmial sa. Vstal, oprášil si kolená a prešiel k nej. Kľakol si, jemne jej zodvihol prikrývku z nohy a pozrel sa na ňu.
"Opuch už takmer úplne ustúpil. Koža nie je napätá, tkanivo sa hojí. Myslím, že prišli chvíle... barlovej renesancie."
Dorota sa zaškľabila. "To znie ako meno punkového albumu."
"Alebo ako séria rehabilitačných podcastov," dodal Marek. A potom už vážnejšie: "Chcem ti to dnes spevniť. Pevnejšie, než doteraz. Už ťa to nebude tlačiť, ale udrží to stabilitu. A potom ti ukážem... prekvapenie."
Nečakal. A keď, Dorota videla, ako sa vracia s dvoma rovnými, hladkými palicami, pochopila. Palice boli hrubé, rovnakej dĺžky, na konci už upravené – šikmo zrezané, očistené, zabalené v mäkkých listoch a machu, ktorý Marek spojil lianami do pevnej opierky.
"Si neskutočný," šepla, keď sa posadil vedľa nej a začal ju jemne obväzovať.
"To je to najmenej, čo môžem urobiť," zamrmlal. "Keď som ťa niesol po tom daždi... cítil som sa ako tvoj jediný most. A teraz ti chcem dať krídla. Alebo aspoň dve drevené nohy."
Dorota sa pousmiala, ale v očiach jej zablikala iskra. Pozorne sledovala jeho ruky. Presné, jemné. Každý uzol liany bol úhľadný. Každá vrstva lístia rozmiestnená tak, aby netlačila. Cítila, ako jej fixuje nohu ešte lepšie než predtým. Nie len telesne, ale aj vnútorne – ako keby tým obväzom spevnil aj jej vieru.
"Vieš, čo som si včera uvedomila?" začala, keď mu pozorovala tvár v tieni slnečných lúčov.
"Že som sexi, keď viažem rastliny?"
"Že som ťa milovala skôr, než som to vedela povedať."
Zastal. Práca mu na chvíľu vypadla z rúk. Pomaly k nej zdvihol zrak.
"Kedy?" spýtal sa potichu.
"Možno... keď si ma po prvýkrát rozosmial. Alebo keď si ma začal volať jemnejšie v hlase. Ale určite vtedy, keď si spieval tú hroznú pesničku a ja som vedela, že to robíš len preto, aby som sa nebála."
Marek si prisadol bližšie. Položil si ruku na jej koleno, ktoré nebolo zranené, ale ktoré sa chvelo tak, ako keby cítilo váhu slov.
"Ja som sa zamiloval do teba... keď si ma prvýkrát nazvala idiotom a pritom si mala v očiach strach, že ma stratíš," povedal.
Zahľadeli sa na seba. Dlho. Bez slov. Len pohľadmi, ktoré boli teraz silnejšie než kedykoľvek predtým. Slová by ich len rozriedili. Ticho, ktoré si dovolili, hovorilo všetko.
Marek sa zdvihol, podal jej jednu z palíc, potom druhú. Dorota si ich opatrne priložila pod pazuchy. Pomohol jej vstať. Pomaly, s trpezlivosťou. Prvé kroky boli len váhou na zdravej nohe. Ale stála.
"Pozri na nás," povedala, "postavili sme ostrovný dizajn pre pohybovo limitovanú divu."
"Chýba ti len kráľovská koruna z kokosovej škrupiny," uškrnul sa Marek.
"Môžeš mi ju spraviť zajtra."
Marek sa k nej sklonil. Pohladil ju po líci. A potichu zašepkal:
"Tak dnes namiesto koruny jeden bozk. Ale nie pre mňa. Pre nás."
Dorota prikývla. A pobozkala ho. Pomaly. Jemne. A tak tam stáli. On s úsmevom, ona opretá o barle s opierkou z machu. A nad nimi vietor, ktorý odniesol všetky slzy, ktoré už neboli potrebné.
A medzi nimi bolo viac než slová. Bolo to ticho, čo hovorilo: "Zvládneme to."
- JK -