Začiatok príbehu

Narodil som sa v roku 1990, v období, ktoré malo v sebe zvláštny druh nádeje a čistoty.Moje detstvo bolo ako voňavá kniha s obrázkami, ktorú listovali najmä moji rodičia s láskou v očiach.Hoci nezarábali veľa a hoci mnohé veci museli odriecť sami sebe, nikdy som necítil, že by mi niečo zásadné chýbalo.Spolu so sestrou sme dostávali od rodičov všetko, čo bolo v ich silách nám dať – a ešte niečo viac: ich čas, ich pozornosť, ich lásku.Vyrastal som v rodine, kde sme možno nemali drahé hračky, ale zato sme mali teplo domova, ktoré dnes už mnohí len márne hľadajú.Ešte ako malý chlapec som sa dostal k moru, videl som nekonečné vlny a vdychoval vôňu slaného vetra, ktorý mi šteklil tvár.Chodili sme na chaty, spoznávali sme nové krajiny a učili sa vnímať svet otvorenými očami.Moji rodičia nám otvárali dvere k svetu aj tam, kde ich peňaženky sotva stačili, a za to im budem navždy vďačný.Pamätám si, že do škôlky som začal chodiť až v poslednom roku, pred nástupom do základnej školy.Predtým som celé dni trávil u starých rodičov, na dedine, kde som prežil tie najživšie a najfarebnejšie chvíle svojho ranného detstva.Bola to buď Veľká Hradná alebo Trenčianske Jastrabie, miesta, ktoré mi dodnes pri vyslovení ich mien spustia v srdci kaskádu spomienok.A hoci som bol narodený v meste a väčšinu života som vyrastal medzi betónom a asfaltom, pravú podstatu môjho detstva ukula práve dedina.Tam som sa učil, ako vonia leto, keď sa suší seno, a ako chutí voda, ktorú si človek načrie vlastnými rukami zo studničky.Tam som spoznal ticho polí, spev kohútov na svitaní, chuť poctivej práce a krásu obyčajných vecí, ktoré dnes ľuďom tak často unikajú.Dedina ma učila skromnosti, pokore aj tomu, že najväčšia radosť často neprichádza s darčekmi, ale s obyčajnými okamihmi.Moje detstvo bolo nádherné, bolo plné vďaky a radosti, a ja som zaň nesmierne vďačný svojim rodičom a starým rodičom.Oni mi dali možnosti, ktoré pre iných možno boli samozrejmosťou, ale pre mňa boli a sú obrovskými darmi.Rodičia mi dali možnosť chodiť na školy v prírode, na výlety, kde som si rozširoval obzory a zbieral zážitky ako vzácne poklady.Každý takýto moment vo mne zanechal vrstvu, na ktorej som neskôr, vedome či nevedome, staval základy svojho dospelého ja.Dnes, keď píšem tieto riadky a oživujem spomienky, sa mi derie do očí vďačnosť, akú je ťažké vyjadriť slovami.Rodičia možno netušili, že raz im budem takto ďakovať v knihe, ktorá nebude opisovať iba svetlé stránky môjho života.Ani vo sne by im nenapadlo, že ich syn, ktorého tak veľmi milovali, ich raz zradí spôsobom, ktorý im takmer zlomil srdce.Že ich okradne, oklame, že ich vieru a lásku hodí do bahna klamstiev a nenásytnosti.No napriek tomu všetkému ich láska bola a je ako korene, ktoré ma držali nad priepasťou úplného pádu.Na základnej škole som bol obyčajný chlapec, taký, akých je tisíce, rád som sa hral s kamarátmi a nemal som v srdci žiadne veľké bremená.Prospech som mal dobrý, učenie mi šlo ľahko, keď som sa mu venoval, a svet sa mi zdal vtedy ešte pomerne jednoduchý.....všetko sa však začalo meniť až na strednej škole, kedy som pomaly, ale isto, začal strácať pevnú pôdu pod nohami......Do môjho skorého života však bolestivo vstúpila iná realita – realita závislosti, ktorá zasiahla môjho tatina.Ani neviem presne povedať, kedy sa to stalo, len si pamätám, ako sa tatino začal pomaly, nenápadne, ale neodvratne vzďaľovať.Dovtedy nám plnil detstvo výletmi, turistikou, spoločnými dňami v horách, kde nás na ramenách znášal zo zasnežených kopcov.Pamätám si, ako nás v zime neúnavne ťahal na saniach hore Považským Inovcom, a ako sa pri tom smial, akoby sa vrátil do vlastného detstva.Bol to náš hrdina, náš sprievodca po svete, ktorý nám ukazoval, že láska sa často meria v tých najjednoduchších veciach.A potom sa stalo niečo, čo nedokážem presne zachytiť – tatino sa začal strácať pred našimi očami.Jeho pohľad zosivel, jeho hlas stíchol, jeho prítomnosť sa zmenila na smutné ticho.Tam, kde býval smiech a radosť, zostával plač mojej maminy a dusivá bezmocnosť, ktorú som ako dieťa ešte nedokázal pochopiť.A možno práve preto som sa ako chlapec začal utiekať k svetu, ktorý mi ponúkal falošnú istotu a moc.Už ako desaťročný som začal sympatizovať s neonacizmom, s myšlienkami nadradenosti, ktoré ma omámili a začali vyplňovať moju vnútornú prázdnotu.Bola to chorá fascinácia silou, disciplínou a nenávisťou, ktorá mi vtedy pripadala ako odpoveď na vlastnú bolesť.Sympatizoval som s ideami, ktoré vo mne zasiali hnev, pohŕdanie a pocit, že v tom chaotickom svete mám aspoň nejaké pevné body.Toto všetko sa v priebehu stredoškolských rokov len zintenzívnilo a pomaly, ale neúprosne vyvrcholilo do naozajstného extrémizmu.Rokmi sa vo mne hromadilo niečo temné, niečo, čo ma formovalo a menilo spôsob, akým som vnímal svet okolo seba....
O všetkých týchto veciach, o konkrétnych udalostiach a šialenostiach, ktoré sprevádzali moje stredoškolské roky, vám však odhalím viac až v samotnej knihe.Dnes mám tridsaťpäť rokov a viem, že niektoré veci už zo svojej duše a tela nikdy úplne nevymažem.Nosím ich v sebe ako jazvy, ktoré možno nikdy celkom nezmiznú, ale učím sa ich krotiť a nenechať ich znovu ovládnuť môj život.Robím všetko preto, aby som potlačil tie temné časti seba a už nikdy neurobil také šialenosti, aké sprevádzali moje mladé roky.
Viac ako kedykoľvek predtým si uvedomujem, že všetko, čo sa nám v živote deje, so sebou hlboko súvisí.A práve preto píšem túto knihu – aby som sa priznal, aby som sa uzdravoval a možno aj niekomu inému ukázal cestu. Cestu, na ktorej pád nie je koncom, ale iba začiatkom niečoho hlbšieho, skutočnejšieho, a možno aj krásnejšieho.

- JK -