Vyskoč z kruhu závislosti

Závislosť je zvláštna bytosť. Nepríde ako búrka, neprerazí dvere, ale prikradne sa potichu. Vkradne sa do života cez škáry smútku, osamelosti, zvedavosti alebo túžby po úniku. Najprv sa tvári ako riešenie, ako úľava, niekedy dokonca ako kamarát, ktorý vypočuje. A potom, keď už človek ani presne nevie kedy, sa z toho tichého spoločníka stane väzenie. Či už ide o alkohol, drogy, automaty, jedlo, prácu, sex, internet, nakupovanie, alebo aj o túžbu byť niekým iným než sám sebou – podstata je rovnaká. Človek sa ocitne v kruhu, ktorý sa tvári ako cesta. Stále ten istý krok, ten istý scenár, len v iných kulisách. A čím viac sa snažíš vykročiť von, tým viac sa zdá, že sa ztáčas do vnútra.Dlho som si ani neuvedomoval, čo všetko závislosť znamená. Myslel som si, že je to niečo, čo sa deje "iným". Ale keď som bol malý, zistil som, že môj tatino s tým zápasí. Vtedy som o tom nevedel hovoriť. Hanbil som sa. Bál som sa, čo si o mne ľudia pomyslia, keď poviem, že môj vlastný tatino má problém. Zatváral som to do seba, dusil to v sebe ako niečo, čo by nemalo vyjsť na povrch. Ale časom som pochopil, že tá hanba nebola moja. Že to nie je chyba dieťaťa, keď rodič zápasí s démonmi. A najmä, že jediné, čo tú hanbu dokáže poraziť, je pravda. Slová. Otvorenosť.Začal som o tom hovoriť. A nie len o ňom. Začal som hovoriť aj o sebe. Lebo neskôr som pochopil, že závislosť si sadla aj na moje plecia. Tiež som sa zamotal do svojich kruhov, do svojich riešení, ktoré viac ubližovali než liečili. A zrazu som bol na druhej strane. Už som nebol len ten, čo pozoruje, ale ten, čo bojuje. A tak, ako som kedysi nechcel hovoriť o tatinovi, začal som nechcieť hovoriť o sebe. Ale v tom tichu je práve najväčšia pasca. To mlčanie, ktoré vytvára ilúziu, že "to zvládnem sám", že "to len prejde", že "je to len slabosť". Nie je.Dnes to beriem ako súčasť života. Nie ako stigmu, nie ako nálepku. Ale ako cestu, ktorou kráčam a ktorú nemusím kráčať potichu. Aj preto, keď ma pozvali do podcastu Záchytka, neváhal som. Chcel som, aby ľudia videli, že závislosť nie je niečo, čo nás definuje, ale niečo, čo sme zažili – a čo sa dá zvládnuť. Že to nie je o tom byť dokonalý, ale byť úprimný. A že najťažší nie je boj so samotnou látkou či činnosťou, ale boj sám so sebou. S prijatím, že mám problém. S pohľadom do zrkadla. S odvahou povedať to nahlas.A práve v tom je ten najväčší zlom – keď si človek prizná, že je v kruhu. Keď si uvedomí, že chodí po tej istej ceste a nič sa nemení. Lenže kruh sa dá zlomiť. Niekedy jedným rozhovorom, inokedy rokmi terapie, niekedy až po pádoch a pádoch. Ale vždy sa dá. Len to chce chcieť. Chcieť viac než len prežiť deň. Chcieť žiť. Aj keď si sám. Aj keď to bolí. Aj keď nikto okolo nechápe.Závislosť je ľudská. Nie je to znak zlyhania, ale bolesti. A každý z nás ju v sebe niekde nesie. Niektorí ju liečia modlitbou, iní behom, ďalší v náručí druhých. Ale nikto nie je sám. A každý má právo začať znova. Bez hanby. Bez klamstiev. S čistým dychom a srdcom, ktoré síce bolo zlomené, ale stále bije.Dnes, keď sa ma ľudia pýtajú, prečo o tom všetkom hovorím, odpovedám jednoducho: lebo som to prežil. A preto môžem hovoriť. Nie preto, že som silný, ale preto, že som padol a vstal. A ak to pomôže čo i len jednému človeku prestať sa hanbiť a vykročiť von z kruhu – tak to má zmysel.

- JK -