Výhra, ktorá mi vzala všetko

Bolo krátko po deviatej večer, keď som uvidel sumu, ktorá mi doslova vyrazila dych. Tiket, do ktorého som vložil celé svoje nádeje v ten deň, všetky peniaze, ktoré som mal k dispozícii a zvyšky viery v to, že ešte existuje niečo ako šťastie, bol celý zelený. Desať zápasov. Desať výsledkov, ktoré do seba zapadli ako ozubené kolieska hodín, ktoré raz za čas ukážu presný čas – náhodou, ale predsa. Výhra takmer päťtisíc eur. Pamätám si to dodnes presne, suma: 4997,60 €. Ten pohľad na obrazovku mi zasiahol žalúdok, hrudník aj oči naraz – úľava bola taká obrovská, že som sa musel posadiť, lebo nohy mi akoby zrazu prestali patriť.Celý ten deň od samého rána som prežil v napätí, aké sa dá len ťažko popísať niekomu, kto to nezažil. Každý gól, každé striedanie, každá neuznaná penalta bola ako elektrický výboj. Sedel som s mobilom v ruke a s počítačom oproti, potil sa, dýchal plytko a neustále si prehrával možné scenáre. Ak tento vyhrá a druhý nie, som hotový. Ale ak remizujú, ešte žijem. Nešlo len o zápasy, išlo o oveľa viac – o moju hlavu, o moje prežitie, o to, či ešte mám nádej niečo napraviť.A zrazu sa všetko zlomilo. Výhra. Obrovská. Pre mňa to bola vtedy suma, ktorá mala moc zmeniť úplne všetko. A ja som bol rozhodnutý – s istotou, pokojom, odhodlaním, aké som v sebe necítil týždne – že to je bod zlomu. Že teraz, práve teraz, keď mám nahraté päťtisíc eur, je ten okamih, kedy prestávam. Kedy vyrovnám dlhy, ktoré som si potichu a nenápadne narobil. Dlhy voči kamarátom, ktorým som klamal do očí. Dlhy voči rodičom, ktorí ani netušili, že im dlžím, pretože tie peniaze, ktoré som si vzal, som im vlastne ukradol. Doslova. Vybral som ich z ich úspor, ktoré si šetrili na opravu auta, na dovolenku, na horšie časy. A ja som im tie horšie časy potichu pripravil.Môj plán bol jasný – splatiť, čo sa dá, vrátiť, čo som ukradol a začať odznova. Bez stávok, bez klamstiev, bez pocitu hanby, ktorý ma už týždne ťažil. Ostalo by mi dosť peňazí na to, aby som sa postavil na nohy. Mohol som si vybaviť robotu, zaplatiť nejaký kurz pre budúcnosť, dať dokopy život, ktorý sa mi rozpadával pod rukami.Lenže keď som si chcel výhru vybrať, narazil som na prvú prekážku. Bolo po deviatej večer a stávková kancelária bola zatvorená. Výber cez účet mi nepripadal do úvahy – trvalo by to dni a ja som potreboval cítiť tie peniaze v ruke, hneď ráno, aby som ich nezničil, nestratil, nepreklopil do ďalších stávok. Ale práve v tom tichu, v tom zvláštnom vzduchoprázdne, ktoré po eufórii nastáva, sa vo mne ozval hlas, ktorý som už predtým veľakrát počul, ale nikdy som mu nedokázal odolať."Skús ešte jeden. Veď máš päťtisíc. Zariskuj len tisícku. Vsaď jeden zápas. Favorit. Vyhrá. 1.40 kurz. Máš skúsenosti. Dnes ti ide."A tak som to spravil. Jeden zápas. Jeden vklad. Tisíc eur, ktoré som ešte pred chvíľou chcel použiť na vrátenie ukradnutých peňazí. Zápas v kanadsko - americkej NHL. Mal byť istý, jasný, jednoduchý.Ale nebol.Posledné minúty zápasu bez gólov. V hokeji šialené takmer nemožné, tobôž v tak rýchlej lige akou NHL je. Už vtedy som cítil niečo zlé. Bolo to ako pred búrkou, keď sa vietor zastaví a ticho je zrazu prázdne a neprirodzené. V posledných sekundách zápasu pri veľkom tlaku favorit neskóroval. Skončilo sa to remízou a nasledovalo predĺženie. Predĺženie v zápase, ale aj v mojej závislosti. A s tým jedným zápasom som prehral nielen tisícku, ale aj pevnú pôdu pod nohami, ktorú som ešte pred chvíľou tak pevne cítil.Vtedy sa to celé spustilo. Lavína. Začal som stávkovať live. Rýchlo, impulzívne, bez premýšľania. Brazílske ligy, peruánske zápasy, virtuálne preteky. Nezáležalo na tom čo. Išlo len o to, vrátiť stratené peniaze. Stiahnuť späť tú tisícku. A potom ďalšiu. A ďalšiu. Každá stávka ma ťahala hlbšie do čiernej diery, z ktorej už nebolo úniku. A keď som prehral zvyšok – celú výhru, celé tie krvopotne vyhrané peniaze, ktoré mi mali zmeniť život – prišlo zúfalstvo. Ticho. Otupenosť.Ale ani vtedy som neskončil.Napísal som kamarátovi, ktorý bol jediný online, že som vo veľkej núdzi, že potrebujem súrne zaplatiť pokutu. Vymyslel som si príbeh o tom, že som na dne, že nemám z čoho zaplatiť takmer likvidačnú sumu. On mi uveril. Poslal mi tristo eur. Všetko som okamžite stavil. A prehral.Keď prišlo ráno, necítil som nič. Žiadny hlad, žiadnu bolesť, žiadnu túžbu. Len prázdno. Nevedel som, či som vôbec spal, alebo len omdlel od únavy. Pozeral som na svoj odraz v zrkadle, oči podliate krvou, tvár unavená, opuchnutá, cudzie črty. Nevidel som v tom človeku seba.Opäť som si uvedomil, že som prehral viac než peniaze.Nešlo len o tie tisíce, ktoré zmizli za pár hodín. Nešlo len o to, že som mal šancu všetko napraviť a zahodil som ju. Stratil som niečo oveľa dôležitejšie – dôveru v seba samého a pevnú pôdu nad svojím racionálnym zmýšľaním. Možnosť zmeny. Nádej. A možno aj posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti.Nevyhral som.Nič som nezískal, len prázdne výčitky a ešte väčší dlh, než som mal predtým. A ak som v ten večer na chvíľu veril, že to môže byť nový začiatok, ráno mi ukázalo, že to bol len ďalší pád, ešte prudší a bolestivejší než tie predchádzajúce.Tá výhra mi nevyniesla slobodu. Naopak – priviazala ma ešte pevnejšie ku klamstvám, k závislosti, k vlastnému sebazničeniu.A keď sa ma niekto opýta, kedy to bolo najhoršie – nepoviem, že vtedy, keď som prehral všetko. Najhoršie bolo vtedy, keď som vyhral.

- JK -