Veľká noc
18.04.2025
Pre mňa sú Veľkonočné sviatky každým rokom pripomienkou jedného z najťažších momentov môjho života.A dnes sa s vami o ten moment podelím – nie preto, aby som rozprával o bolesti, ale preto, aby som ukázal, že aj z bolesti môže vzísť nový začiatok.
Bolo to počas Veľkej noci - pred rokmi.Presný obraz toho dňa mám dodnes vrytý do pamäti s takou ostrosťou, až mám občas pocit, že sa to celé odohráva znova, keď na to pomyslím.Rodičia sa ako každý rok chystali k starej mame do Trenčianskeho Jastrabia. Bola to už prakticky tradícia – niečo, čo spájalo našu rodinu, niečo, čo prinášalo pokoj, smiech, vôňu koláčov a pocit, že všetko je, ako má byť.Aj mňa sa opýtali, či pôjdem s nimi.Stačilo povedať "áno" – a mal by som pokojné sviatky s ľuďmi, ktorí ma milovali.Ale ja som povedal nie.Tvrdil som, že som unavený. Že potrebujem oddych. Že chcem byť chvíľu sám, možno si pozrieť nejaký film, zresetovať sa po náročnom týždni v práci. Lenže pravda bola iná. Hlboko vo mne už vtedy kvitla posadnutosť. Hlava mi neustále behala po kurzoch, zápasoch, štatistikách, kombináciách. Ešte predtým, ako odišli, som si v mysli prehrával tikety – ako to vyskladám, čo určite vyjde, koľko zarobím. Už vtedy to vo mne bublalo. A ja som podvedome vedel, že ak ostanem sám, nič ma nebude brzdiť.A tak som ostal.Zavrel som za sebou dvere, sadol k počítaču a svet sa zúžil do žiary monitora. Na účte som mal čerstvú výplatu – slušnú, pracoval som ako vodič dodávky v zahraničí.Peniaze neboli problém – aspoň som si to nahováral. Mal som nabitú kartu, otvorené stávkové okno a v srdci zvláštny mix napätia a očakávania. V tom momente som ešte necítil paniku. Cítil som niečo, čo som si zvykol nazývať adrenalín. Taký ten pocit, keď si človek nahovára, že je vo vzrušujúcej hre, že má niečo pod kontrolou, že robí "múdre rozhodnutia".Až neskôr som pochopil, že to nebol adrenalín.Bola to úzkosť – len prezlečená za vzrušenie.Tichý alarm, ktorý moje telo spúšťalo vždy, keď sa niečo vo mne búrilo proti tomu, čo robím.Dal som prvý tiket.100 eur.Výber zápasov sa mi zdal výborný – hovoril som si, že to musí vyjsť.Hneď prvý z nich ušiel.Zápas, ktorý som považoval za "istotu", padol...Vytvoril som nový tiket – s rovnakým zvyškom, bez toho jedného zápasu.Dal som znova 100 eur.Aj ten nevyšiel.A potom sa to celé roztočilo.Kolotoč.Bez zastavenia.Bez dýchania.Len ďalší vklad.Ďalší tiket.A ďalší.A ďalší.Peniaze mizli z účtu rýchlejšie, než som stíhal chápať. V hlave mi to šrotovalo – ako to otočiť späť, ako aspoň niečo vyhrať, aby som minimalizoval škodu. Ale čím viac som prehrával, tým viac som sa topil v panike. A čím viac som sa topil, tým iracionálnejšie som konal. Až kým nezostalo nič. Účet prázdny. Výplata preč. Len ticho. A to, čo sa zrazu rozľahlo celým bytom, nebolo ticho pokoja, ale ticho konca.Ticho, ktoré hučí v ušiach.Ticho, ktoré ťa paralyzuje.Ticho, v ktorom zrazu počuješ vlastný pád.A vtedy začali prichádzať myšlienky. Strašné, dusivé, naliehavé. Ako teraz zaplatím paušál?Ten paušál, ktorý bol vysoký, pretože som ho v tej dobe ľahko navyšoval kôli drahému roamingu, čo v tej dobe ešte nebol minulosťou.Ako vysvetlím, že nemám na cestu do práce?Čo poviem rodičom, keď zistia, že som celkom na dne?A čo poviem sám sebe, keď sa už nebudem mať na čo vyhovoriť?Sadol som si do kúpeľne na kraj vane. Pozrel som sa do zrkadla. A prvýkrát som sa na seba pozrel inak. Nie ako na frajera, ktorý si len chcel zahrať.Nie ako na dospelého chlapa, ktorý si riadi svoj život. Pozrel som sa na zlomeného, zúfalého človeka, ktorý práve všetko prehral. A spolu s výplatou prišiel aj o kus dôstojnosti. O poslednú nádej, že to má ešte pod kontrolou. A niekde vnútri som tušil, že sa niečo zlomilo. Niečo sa vo mne zrútilo. A hoci som to vtedy ešte nevedel pomenovať, dnes viem, že to bol bod zlomu. Bod kedy som absolútne stratil kontrolu nad závislosťou, ktorá ma už nadobro ovládla. Od tochto dňa to nabralo priam šialený spád...
Dnes už nie som tam, kde som bol vtedy.Nehrám sa na to, že som vyhral.Ale kráčam.A každý deň je jeden krok.A keď sa povie Veľká noc, už to pre mňa nie je len o spomienke na ten prepad....
Preto vám želám – ak aj vy práve padáte, topíte sa, prehrávate, klamete, skrývate sa…Nech práve tieto sviatky sú tým momentom, keď si poviete: Stačí.Nech sú to dni, keď si dovolíte byť úprimní k sebe.Nech sú to vaše vlastné sviatky vzkriesenia – nie tela, ale dôstojnosti.Nie viery, ale nádeje.Nie Boha, ale seba samého.Z tmy sa dá vstať.Z trosky sa dá zrodiť nový človek.Nie je to klišé.Je to realita.A ja – a mnohí ďalší – sme toho dôkazom.
- JK -
Bolo to počas Veľkej noci - pred rokmi.Presný obraz toho dňa mám dodnes vrytý do pamäti s takou ostrosťou, až mám občas pocit, že sa to celé odohráva znova, keď na to pomyslím.Rodičia sa ako každý rok chystali k starej mame do Trenčianskeho Jastrabia. Bola to už prakticky tradícia – niečo, čo spájalo našu rodinu, niečo, čo prinášalo pokoj, smiech, vôňu koláčov a pocit, že všetko je, ako má byť.Aj mňa sa opýtali, či pôjdem s nimi.Stačilo povedať "áno" – a mal by som pokojné sviatky s ľuďmi, ktorí ma milovali.Ale ja som povedal nie.Tvrdil som, že som unavený. Že potrebujem oddych. Že chcem byť chvíľu sám, možno si pozrieť nejaký film, zresetovať sa po náročnom týždni v práci. Lenže pravda bola iná. Hlboko vo mne už vtedy kvitla posadnutosť. Hlava mi neustále behala po kurzoch, zápasoch, štatistikách, kombináciách. Ešte predtým, ako odišli, som si v mysli prehrával tikety – ako to vyskladám, čo určite vyjde, koľko zarobím. Už vtedy to vo mne bublalo. A ja som podvedome vedel, že ak ostanem sám, nič ma nebude brzdiť.A tak som ostal.Zavrel som za sebou dvere, sadol k počítaču a svet sa zúžil do žiary monitora. Na účte som mal čerstvú výplatu – slušnú, pracoval som ako vodič dodávky v zahraničí.Peniaze neboli problém – aspoň som si to nahováral. Mal som nabitú kartu, otvorené stávkové okno a v srdci zvláštny mix napätia a očakávania. V tom momente som ešte necítil paniku. Cítil som niečo, čo som si zvykol nazývať adrenalín. Taký ten pocit, keď si človek nahovára, že je vo vzrušujúcej hre, že má niečo pod kontrolou, že robí "múdre rozhodnutia".Až neskôr som pochopil, že to nebol adrenalín.Bola to úzkosť – len prezlečená za vzrušenie.Tichý alarm, ktorý moje telo spúšťalo vždy, keď sa niečo vo mne búrilo proti tomu, čo robím.Dal som prvý tiket.100 eur.Výber zápasov sa mi zdal výborný – hovoril som si, že to musí vyjsť.Hneď prvý z nich ušiel.Zápas, ktorý som považoval za "istotu", padol...Vytvoril som nový tiket – s rovnakým zvyškom, bez toho jedného zápasu.Dal som znova 100 eur.Aj ten nevyšiel.A potom sa to celé roztočilo.Kolotoč.Bez zastavenia.Bez dýchania.Len ďalší vklad.Ďalší tiket.A ďalší.A ďalší.Peniaze mizli z účtu rýchlejšie, než som stíhal chápať. V hlave mi to šrotovalo – ako to otočiť späť, ako aspoň niečo vyhrať, aby som minimalizoval škodu. Ale čím viac som prehrával, tým viac som sa topil v panike. A čím viac som sa topil, tým iracionálnejšie som konal. Až kým nezostalo nič. Účet prázdny. Výplata preč. Len ticho. A to, čo sa zrazu rozľahlo celým bytom, nebolo ticho pokoja, ale ticho konca.Ticho, ktoré hučí v ušiach.Ticho, ktoré ťa paralyzuje.Ticho, v ktorom zrazu počuješ vlastný pád.A vtedy začali prichádzať myšlienky. Strašné, dusivé, naliehavé. Ako teraz zaplatím paušál?Ten paušál, ktorý bol vysoký, pretože som ho v tej dobe ľahko navyšoval kôli drahému roamingu, čo v tej dobe ešte nebol minulosťou.Ako vysvetlím, že nemám na cestu do práce?Čo poviem rodičom, keď zistia, že som celkom na dne?A čo poviem sám sebe, keď sa už nebudem mať na čo vyhovoriť?Sadol som si do kúpeľne na kraj vane. Pozrel som sa do zrkadla. A prvýkrát som sa na seba pozrel inak. Nie ako na frajera, ktorý si len chcel zahrať.Nie ako na dospelého chlapa, ktorý si riadi svoj život. Pozrel som sa na zlomeného, zúfalého človeka, ktorý práve všetko prehral. A spolu s výplatou prišiel aj o kus dôstojnosti. O poslednú nádej, že to má ešte pod kontrolou. A niekde vnútri som tušil, že sa niečo zlomilo. Niečo sa vo mne zrútilo. A hoci som to vtedy ešte nevedel pomenovať, dnes viem, že to bol bod zlomu. Bod kedy som absolútne stratil kontrolu nad závislosťou, ktorá ma už nadobro ovládla. Od tochto dňa to nabralo priam šialený spád...
Dnes už nie som tam, kde som bol vtedy.Nehrám sa na to, že som vyhral.Ale kráčam.A každý deň je jeden krok.A keď sa povie Veľká noc, už to pre mňa nie je len o spomienke na ten prepad....
Preto vám želám – ak aj vy práve padáte, topíte sa, prehrávate, klamete, skrývate sa…Nech práve tieto sviatky sú tým momentom, keď si poviete: Stačí.Nech sú to dni, keď si dovolíte byť úprimní k sebe.Nech sú to vaše vlastné sviatky vzkriesenia – nie tela, ale dôstojnosti.Nie viery, ale nádeje.Nie Boha, ale seba samého.Z tmy sa dá vstať.Z trosky sa dá zrodiť nový človek.Nie je to klišé.Je to realita.A ja – a mnohí ďalší – sme toho dôkazom.
- JK -