Útočisko na cestách
02.01.2025
Keď som prvýkrát sadol do tej starej dodávky a vydal sa na cesty po Európe, mal som v hlave chaos. Nešlo len o to, že som utekal pred tlakom rodiny a priateľov. Utekal som pred sebou, pred pravdou, ktorú som sa hanbil priznať. Oklamal som ich všetkých. Tváril som sa, že mám všetko pod kontrolou, že som úspešný a sebestačný. Ale pod tým všetkým bola lož. Bol som zlomený človek, ktorého svet sa rozpadával kvôli jeho vlastným chybám.
Prehral som peniaze, ktoré neboli moje. Peniaze, ktoré som ukradol rodine, oklamal priateľov, a ktoré mali byť na "dobrý účel." V skutočnosti som ich prehral na tipovaní zápasov a to nie raz. Závislosť ma vtiahla hlboko a nechala ma s dlhmi, ktoré presahovali moju schopnosť splácať. Keď sa na mňa začali sypať otázky, výčitky a podozrenia, jednoducho som zmizol.Na cestách som si spočiatku myslel, že nájdem slobodu. Každé otočenie kľúča v zapaľovaní dodávky a každé nové mesto mi dávali chvíľkový pocit, že unikám. Sledovať zapadajúce slnko nad nekonečnými cestami v Nemecku alebo zastaviť pri malebnom jazere vo Francúzsku – to všetko vyzeralo ako sen. Ale keď sa svet utíšil a ja som zostal v kabíne sám, ticho ma pohltilo.
Prvé noci boli najťažšie. Počúval som, ako mi myšlienky hučia v hlave ako búrka. Hovorili mi, aký som slaboch, klamár. Premýšľal som, či vôbec existuje cesta von. Párkrát som mal pocit, že jednoducho zastavím na okraji cesty, vybehnem von a nechám všetko za sebou – dodávku, dlhy, seba.
Ale potom prišli dni, keď som sa zastavil na odľahlých miestach. Prázdne pláne Španielska alebo tiché rakúske hory mi začali ukazovať, že existuje krása v jednoduchosti. Tam, kde nebol nikto, kto by ma súdil alebo mi niečo pripomínal, som začal cítiť, že môžem dýchať. Zistil som, že nepotrebujem nič, len miesto, kde môžem byť sám so svojimi myšlienkami.
Ticho mi však tiež ukázalo moju pravú tvár. V zrkadle na spätnom pohľade som videl človeka, ktorého by som predtým nepoznal. Oči unavené od strachu, ale niečo v nich sa začalo meniť. Nie nádej, nie... Ale aspoň pocit, že musím bojovať.
Na jednej ceste cez Taliansko som sa ocitol na pobreží pri opustenom mestečku. Zastavil som pri starom majáku, otvoril dvere dodávky a sledoval, ako sa vlny lámu o kamene. Po prvýkrát som začal premýšľať nie o tom, ako uniknúť, ale ako začať odznova. Možno to bol len moment, ale tam som si sľúbil, že už nebudem klamať. Sám sebe ani nikomu inému.
Návraty domov boli stále ťažké. Dodávka sa stala mojím útočiskom, ale aj mojím zrkadlom. Každý kilometer ma priviedol bližšie k tomu, aby som sa postavil svojim démonom. Hoci som nevedel, ako vyplatiť dlhy, ani ako napraviť škody, začal som chápať, že to nebude o úteku. Musím sa raz vrátiť. Ale tento návrat bude iný.
Na cestách som sa naučil jednu vec: skutočný pokoj neprichádza z miesta, kam utečieš, ale z miesta, kde sa rozhodneš čeliť pravde. Aj keď tá pravda bolí. A ja som bol konečne pripravený ju prijať.
Prehral som peniaze, ktoré neboli moje. Peniaze, ktoré som ukradol rodine, oklamal priateľov, a ktoré mali byť na "dobrý účel." V skutočnosti som ich prehral na tipovaní zápasov a to nie raz. Závislosť ma vtiahla hlboko a nechala ma s dlhmi, ktoré presahovali moju schopnosť splácať. Keď sa na mňa začali sypať otázky, výčitky a podozrenia, jednoducho som zmizol.Na cestách som si spočiatku myslel, že nájdem slobodu. Každé otočenie kľúča v zapaľovaní dodávky a každé nové mesto mi dávali chvíľkový pocit, že unikám. Sledovať zapadajúce slnko nad nekonečnými cestami v Nemecku alebo zastaviť pri malebnom jazere vo Francúzsku – to všetko vyzeralo ako sen. Ale keď sa svet utíšil a ja som zostal v kabíne sám, ticho ma pohltilo.
Prvé noci boli najťažšie. Počúval som, ako mi myšlienky hučia v hlave ako búrka. Hovorili mi, aký som slaboch, klamár. Premýšľal som, či vôbec existuje cesta von. Párkrát som mal pocit, že jednoducho zastavím na okraji cesty, vybehnem von a nechám všetko za sebou – dodávku, dlhy, seba.
Ale potom prišli dni, keď som sa zastavil na odľahlých miestach. Prázdne pláne Španielska alebo tiché rakúske hory mi začali ukazovať, že existuje krása v jednoduchosti. Tam, kde nebol nikto, kto by ma súdil alebo mi niečo pripomínal, som začal cítiť, že môžem dýchať. Zistil som, že nepotrebujem nič, len miesto, kde môžem byť sám so svojimi myšlienkami.
Ticho mi však tiež ukázalo moju pravú tvár. V zrkadle na spätnom pohľade som videl človeka, ktorého by som predtým nepoznal. Oči unavené od strachu, ale niečo v nich sa začalo meniť. Nie nádej, nie... Ale aspoň pocit, že musím bojovať.
Na jednej ceste cez Taliansko som sa ocitol na pobreží pri opustenom mestečku. Zastavil som pri starom majáku, otvoril dvere dodávky a sledoval, ako sa vlny lámu o kamene. Po prvýkrát som začal premýšľať nie o tom, ako uniknúť, ale ako začať odznova. Možno to bol len moment, ale tam som si sľúbil, že už nebudem klamať. Sám sebe ani nikomu inému.
Návraty domov boli stále ťažké. Dodávka sa stala mojím útočiskom, ale aj mojím zrkadlom. Každý kilometer ma priviedol bližšie k tomu, aby som sa postavil svojim démonom. Hoci som nevedel, ako vyplatiť dlhy, ani ako napraviť škody, začal som chápať, že to nebude o úteku. Musím sa raz vrátiť. Ale tento návrat bude iný.
Na cestách som sa naučil jednu vec: skutočný pokoj neprichádza z miesta, kam utečieš, ale z miesta, kde sa rozhodneš čeliť pravde. Aj keď tá pravda bolí. A ja som bol konečne pripravený ju prijať.
- JK -