Útek do minulosti

...keď som vyšiel na ulicu, nadýchol som sa studeného zimného vzduchu. Mal pichľavú, ostrú chuť. Nemohol som sa vrátiť domov.Hanba ma po prevalení celej situácie okolo mojej závislosti hnala vpred.Na chvíľu som sa však zastavil na schodoch, pomaly sa nadýchol a cítil, ako mi mráz napĺňa pľúca, ostrý, nepríjemný, no zároveň nejak zvláštne číry, akoby jediný hmatateľný dôkaz toho, že ešte existujem.Bol obedňajší čas, svet okolo plynul bez najmenšieho zaváhania – ľudia sa ponáhľali s nákupmi, niekto niesol tašku s pečivom, iný viedol dieťa za ruku, kdesi v diaľke zahúkala sanitka a ja som si uvedomil, že ich realita je odo mňa vzdialená na míle. Oni žili. Ja som len prechádzal vlastnou prázdnotou.Bezmyšlienkovito som došiel k autu, otvoril dvere, posadil sa za volant. Vedome som sa rozhodol pre túto cestu. Vedel som presne, kam mierim. Vedel som, prečo tam chcem ísť. Tasov za Brnom – miesto, kde kedysi všetko dávalo zmysel. Miesto, ktoré vo mne žilo ako nejasná pripomienka toho, že som bol niekedy človekom, nie len súhrnom zlých rozhodnutí a prázdnych sľubov.Motor naskočil a ja som vyrazil na cestu. Asfalt ubiehal pod kolesami, každá odbočka, každý most, každá krajina za oknom bola iba kulisa, niečo, čo sa ma už netýkalo. V hlave som mal len jediný cieľ.Po ceste som si uvedomil, že mi chýba autonabíjačka na mobil, rýchlo som to ztočil na Trenčín, zastavil pri prvom obchode, vystúpil a mechanicky zamieril do vnútra.Teplo predajne ma na moment omráčilo, akoby som vošiel do iného sveta, kde ľudia riešia len bežné, jednoduché veci – vyberajú si elektroniku, čítajú cenovky, rozprávajú sa o tom, čo im doma nefunguje. Žiadne dlhy, žiadne prázdne účty, žiadne výčitky.Vzal som prvú nabíjačku, ktorú som zbadal, zaplatil, vyšiel von a znovu sa nadýchol toho ostrého vzduchu. Chlad bol rovnaký ako predtým, ale tentoraz sa mi zdal ešte o niečo ťažší.Rýchlo som nastúpil do auta, hodil nabíjačku na sedadlo spolujazdca a práve vtedy môj pohľad padol na tablet odhodený na sedadle. Stačilo jedno jediné žmurknutie a v hlave mi vybuchla myšlienka – jasná, krištáľovo čistá, neodvrátiteľná. Myseľ sa mi v zlomku sekundy naplnila jedinou absolútne iracionálnou myšlienkou. Vsadím všetko čo mám k dispozícii, vyhrám veľkú sumu a vrátim sa ako víťaz, ktorý všetko napraví. Ruka mi vystrelila k tabletu, akoby mala vlastnú vôľu. Ani som nerozmýšľal, ani som sa nepýtal, či je to správne, či je to šialené – v tej chvíli na tom nezáležalo. Srdce mi začalo divoko biť, cítil som, ako sa mi zrýchlil dych, prsty sa mi chveli, ale zároveň konali s absolútnou istotou. Vklad bol šialený a výhra taká, ktorá by mohla všetko vymazať. Zlý sen by sa premenil na zabudnutú nočnú moru, dlhy by zmizli, oči tatina by sa na mňa nemuseli viac pozerať s tým hrozným sklamaním. Svet by sa otočil, vrátil by sa na správnu os, všetko by zrazu dávalo zmysel.Pot mi vystúpil na čele, v žalúdku mi šklblo, ale hlava mi horela adrenalínom. Podané. Je to tam.Zaradil som rýchlosť a pokračoval na cestu za minulosťou. Kúsok za hranicou som si kúpil diaľničnú známku hneď na prvej benzínke. Nechcelo sa mi zdržovať, ale zároveň som potreboval na chvíľu zastaviť, nadýchnuť sa. Len pár sekúnd, aby som mohol pokračovať.Brno sa blížilo rýchlo, ani som si to poriadne neuvedomoval. Vždy, keď som sa ako dieťa tešil na dovolenku v Tasove, táto cesta sa mi zdala nekonečná. Kilometre ubiehali pomaly, každá značka, každý výjazd bol ako ďalší krok v dlhom očakávaní, kedy konečne dorazíme na miesto.Teraz? Teraz to bolo naopak. Čas sa zrýchlil. Cesta, ktorá sa kedysi vliekla, teraz ubiehala takmer bez povšimnutia. Každý ďalší prejdený úsek bol ako mihnutie oka, ako rýchlo posunutý film. Všetko v mojom živote sa v posledných mesiacoch zlievalo do jednej rozmazanej šmuhy. Dni sa menili na noci, noci na dni, všetko sa točilo okolo jediného – hrať, prehrať, zohnať peniaze, skúsiť znova. Ráno som sa budil s prázdnym účtom, večer zaspával s nádejou, že zajtra to otočím. Neustále dokola, stále rýchlejšie.Keď som sa napojil na diaľnicu v Brne a pokračoval smerom na Tasov, z ničoho nič mi začal zvoniť telefón. Ruka mi automaticky vystrelila k displeju, ale keď som uvidel meno volajúceho, na moment som zmrzol. Sesternica.Ona mi nevolá. Nikdy.Zazvonilo raz, druhýkrát, tretíkrát. Nezdvihol som.O pár sekúnd mi prišla správa."Ahoj, kde si? Niečo by som od teba potrebovala."V tej chvíli som to pochopil. Už sa to rieši.Rodina vie. Už sa o mne hovorí. Možno si volali medzi sebou, možno už premýšľajú, kde by som mohol byť. Možno ma už hľadajú.Držal som telefón v ruke a pozeral na tú krátku správu. Nič svetoborné, len nevinná otázka, ale v jej podtóne sa skrývalo všetko.Neodpovedal som. Telefón som položil na sedadlo spolujazdca, vedľa tabletu. Neodpisovať. Nedvíhať. Nebyť.Diaľnica ubiehala pod kolesami a ja som šiel ďalej. Prvá značka TASOV, srdce mi začalo divoko búšiť, akoby sa snažilo predbehnúť realitu, akoby sa ma snažilo varovať, že tento moment nebude len taký obyčajný.Vstúpil som do Tasova. Prešiel som dedinou, napojil sa na známu poľnú cestu, ktorá sa tiahla medzi poliami, neskôr popri lese, až sa postupne stratila medzi stromami. Pneumatiky auta drtili suchú pôdu a ja som sa už sústredil na to čo uvidím.Drevené chaty s kamennými základmi, jednoduché, pevné, stáli tam, akoby sa ich čas ani len nedotkol. Hneď prvá – tá naša, tá, kde sme bývali najčastejšie. Pod ňou druhá, kde sa striedala rodina, bratranci, sesternice, ľudia, ktorí s nami nechodili vždy, ale ktorí na chvíľu patrili k tej nekonečnej radosti, ktorú som tu kedysi poznal.A ja som tu teraz stál.Nohy sa mi podlomili, ruky sa mi zachveli, keď som vystúpil z auta. Nešlo to ovládnuť. Oči mi prebehli po chate, po streche, po starých drevených okeniciach, ktoré sme ako deti otvárali s nejakou zvláštnou posvätnosťou, po verande, kde sme sedávali celé večery a smiali sa na všetkom a na ničom.Predo mnou sa otvorila veľká lúka, ktorá bola kedysi naším bojiskom, naším ihriskom, naším útočiskom, kde sme sa hrali, naháňali, prekonávali prvé strachy, objavovali svet. A tam dolu… tam bola rieka Oslava.Tá rieka, v ktorej sme sa člnkovali, v ktorej sme sa ponárali do studenej vody a kričali od radosti, kde sme trávili nekonečné hodiny, akoby nič iné v živote neexistovalo. Tam, kde bol život taký jednoduchý, taký čistý, taký bezstarostný.A teraz?Teraz som tu stál ako niekto úplne iný.Ako tieň toho chlapca, ktorý tu kedysi behal bosý po tráve, ktorý sa so smiechom vrhal do splavu rieky, ktorý v noci ležal pod hviezdami a veril, že svet je krásny a že budúcnosť patrí jemu. Teraz som tu stál ako človek, ktorý sklamal.Ktorý podrazil všetkých, ktorí ho milovali.Mamina, tatino, sestra, rodina, všetci tí, ktorí mi verili, ktorí mi dávali svoju lásku, ktorí tu so mnou prežívali najkrajšie dni nášho života – a ja som ich zradil. Ja som ich sklamal.Nie tým, že som prehral peniaze. Nie tým, že som urobil dlhy. Ale tým, že som sa stratil. Že som dovolil, aby sa zo mňa stal niekto, koho by ten malý chlapec, ktorý tu kedysi stál s rozžiarenými očami, nespoznal.Hrdlo sa mi stiahlo, cítil som, ako sa mi oči plnia slzami, ale nebol som schopný ich vypustiť. Čo teraz? Čo mám robiť? Kde mám začať?Predo mnou stál môj minulý život plný nádejí a očakávaní. A ja som netušil, ako sa doň vrátiť.Stál som tam, neschopný pohybu, uväznený medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi spomienkami, ktoré hriali, a realitou, ktorá bodala ako nôž. Oči mi padli na deravý čln. Videl som to úplne jasne – malý ja, sedím vpredu na lodi, ruky zvierajú okraje, oči doširoka otvorené a sledujú každý pohyb vody, každý tieň pod hladinou. A vtom zakričím:"Bacha, bacha! Kameň!"Zakaždým, keď sa pred nami objavil kameň, vykrikoval som na celú rieku. Varoval som všetkých. Snažil som sa ochrániť rodinu, všetkých, ktorí boli na tej lodi so mnou. A oni sa smiali. Smiali sa, pretože som to robil zakaždým, s tou istou horlivosťou, s tou istou vášňou, akoby bol každý malý kamienok na dne najväčšou hrozbou sveta.Doteraz si na to spomíname. Doteraz sa na tom smejeme, keď sa stretneme a spomenieme Tasov. "Bacha, bacha! Kameň!" hovorievame so smiechom. "Náš kapitán!" pridáva teta s úsmevom.A teraz… teraz mi to udrelo do hlavy ako blesk.Čo by som dal za to, keby mi niekto takto kričal predtým, než som napáchal všetky tie škody?Keby ma niekto zastavil, zatriasol mnou, vykríkol "Bacha, bacha!" ešte predtým, než som prehral všetko, čo som mal. Predtým, než som zničil dôveru tých, ktorí ma milovali. Predtým, než som sa stal niekým, koho by ten malý chlapec vpredu na člnku nespoznal.Ale nikto nekričal. Nikto neupozornil......

.....a tak teraz o pár rokov neskôr stojím tu opäť, na mieste, kde som kedysi poznal čistú radosť, neskôr trpkú brutálnu prítomnosť a uvedomujem si, že možno toto všetko nemusel byť len obyčajný pád človeka.Možno práve táto kniha, ktorá z tohoto všetkého vzišla bude takým varovným hlasom pre niekoho iného. Možno to bude môj vlastný výkrik do sveta, môj vlastný pokus o to, aby niekto iný nezachádzal tak ďaleko.Možno bude táto kniha tým hlasom, ktorý som ja nikdy nepočul.Možno bude stáť niekto iný pred svojim vlastným kameňom a táto kniha bude to, čo naňho zavolá:

"Bacha, bacha!"