Únik bez cieľa
15.12.2024
Dve noci pred Vianocami sa svet zahaľoval do mrazivého ticha. Temné mraky sa preťahovali po oblohe ako zádumčivé myšlienky, neúprosné a ťažké. Zima bola hlboká, prenikavá, a vietor sa preháňal ulicami ako neviditeľný duch, ktorý pripomínal osamelosť všetkých, ktorí zostali vonku. Kráčal som po prázdnej ulici so sklopenou hlavou, vrecká prázdne, duša vyhorená. Prehral som všetko — peniaze, dôstojnosť, zmysel. Závislosť ma pohltila ako nenásytný požiar, ktorý spáli všetko, čo mu stojí v ceste.
V mojej mysli sa rozliehali výkriky výčitiek a záblesky stratených šancí. Boli ostré a neúprosné ako čepele, ktoré sa nedali ignorovať. Vedel som, že už nemám kam ísť, no predsa som kráčal ďalej, nevediac, či ma poháňa nádej na únik alebo len potreba pohybu, aby som utiekol pred sebou samým. Svetlá mesta sa rozmazávali v diaľke, unavené neónové nápisy blikajúce v mraze boli prázdne a vzdialené ako sľuby, ktoré som navôkol rozdával.
Ulice boli pusté, zamrznuté a tvrdé ako moje vlastné myšlienky. Každý krok mi pripadal ako malý trest – škripot snehu pod nohami bol jediným zvukom, ktorý ma sprevádzal. Vietor sa náhle zdvihol a zavyl medzi opustenými budovami, akoby chcel pripomenúť, že ani on nepozná pokoj.
Na opustenej zastávke stál starý autobus, pokrytý vrstvou snehu. Vyzeral ako nejaký duch, zabudnutý v čase, odvrhnutý ako ja. Bez rozmýšľania som nastúpil. Podišiel som dozadu a zaboril sa do opotrebovaného sedadla. Motor zaburácal, autobus sa pohol a ja som bol znova na ceste — kam presne, som nevedel.
Za špinavým oknom sa mihali tmavé siluety budov a stromov. Svetlá Vianoc, ktoré zdobili výklady obchodov a balkóny domov, svietili ako posmešné pripomienky radosti, ktorá mi bola nedosiahnuteľná. Autobus sa triasol na rozbitých cestách, jeho monotónne dunenie sa spojilo s tlmenými výkrikmi môjho podvedomia. Nemohol som uniknúť — ani pred autobusom, ani pred sebou.
Na poslednej zastávke som vystúpil a pred sebou videl opustené nástupište. Mesto, ktorého meno som si už ani neuvedomoval, bolo pokryté vrstvou snehu, jeho ulice boli tiché, akoby aj samotný život ustúpil pred zimou. Vo vrecku som nahmatal posledné mince — práve dosť na vlakový lístok do pre mňa známej dediny.
Na opustenom peróne, obklopený tichom, som čakal. Keď sa vlak objavil v diaľke, jeho svetlá prenikli cez snehové vločky ako dva chladné majáky. Nastúpil som bez rozmýšľania. Sadol som si k oknu, hľadiac na mrazivé polia, lesy a opustené dediny, ktoré sa v diaľke strácali v noci.
Vystúpil som na malom nádraží, kde ticho obopínalo krajinu ako plášť z mrazu. Cesty boli opustené, snežilo. Moje nohy sa pohli samy, akoby vedené nejakou neviditeľnou silou, spomienkou, ktorá bola hlboko vrytá v mojej duši. Záveje snehu škrípali pod ťažkými krokmi.
Prechádzal som úzkymi ulicami, kde svetlá v oknách domov žiarili teplom rodinných chvíľ. Cítil som sa ako cudzinec v cudzom svete — vyhostený, zabudnutý. Vietor svišťal pomedzi staré stromy, ktorých vetvy sa týčili k nebu ako nemé výkriky.
Nakoniec som sa ocitol na starom cintoríne, jeho zamrznuté chodníky viedli k osamelým náhrobkom, ktoré vyzerali ako mlčanliví svedkovia minulých životov. Moje kroky spomalili. Srdce mi búšilo, ale nie od chladu. Vedel som, kam idem.
Pred starým náhrobkom, na ktorom bolo vyryté známe meno, som zastal. Meno môjho starého otca. Spomienky naňho boli nejasné, rozmazané časom, no jeho prítomnosť bola zrazu hmatateľná. Stál som tam, hlboko zamrznutý v čase, v srdci zmes hanby, bolesti a túžby po odpustení.
"Odpusť mi..."
Zašepkal som, hlas mi zlyhal, prehlušený vetrom, ktorý mi rezal do tváre. Sneh padal pomaly a ticho, ako keby sa aj nebo rozhodlo zakryť moju vinu bielou perinou zabudnutia.
Na chvíľu, len na krátky okamih, som pocítil čosi, čo som už dlho nepoznal. Nie odpustenie, nie úľavu, ale tiché prijatie, že ešte žijem. Že napriek všetkému moje srdce stále bije, aj keď tak slabé a vyčerpané.
Tam, medzi mŕtvymi, som sa po prvýkrát po dlhom čase necítil sám. Sneh mi chladil tvár a zmýval horúce slzy. A kdesi hlboko v duši, pochovanej pod vrstvami strát a zúfalstva, sa zrodil maličký záblesk nádeje.
Možno to nebolo vykúpenie. Možno len obyčajné poznanie, že každý koniec je zároveň začiatkom. A tak som sa, s ťažkým krokom, obrátil a vykročil späť do zimnej noci. Tentoraz už nie ako niekto, kto hľadá únik, ale ako niekto, kto možno, len možno, začína hľadať cestu späť k životu.
-JK-
V mojej mysli sa rozliehali výkriky výčitiek a záblesky stratených šancí. Boli ostré a neúprosné ako čepele, ktoré sa nedali ignorovať. Vedel som, že už nemám kam ísť, no predsa som kráčal ďalej, nevediac, či ma poháňa nádej na únik alebo len potreba pohybu, aby som utiekol pred sebou samým. Svetlá mesta sa rozmazávali v diaľke, unavené neónové nápisy blikajúce v mraze boli prázdne a vzdialené ako sľuby, ktoré som navôkol rozdával.
Ulice boli pusté, zamrznuté a tvrdé ako moje vlastné myšlienky. Každý krok mi pripadal ako malý trest – škripot snehu pod nohami bol jediným zvukom, ktorý ma sprevádzal. Vietor sa náhle zdvihol a zavyl medzi opustenými budovami, akoby chcel pripomenúť, že ani on nepozná pokoj.
Na opustenej zastávke stál starý autobus, pokrytý vrstvou snehu. Vyzeral ako nejaký duch, zabudnutý v čase, odvrhnutý ako ja. Bez rozmýšľania som nastúpil. Podišiel som dozadu a zaboril sa do opotrebovaného sedadla. Motor zaburácal, autobus sa pohol a ja som bol znova na ceste — kam presne, som nevedel.
Za špinavým oknom sa mihali tmavé siluety budov a stromov. Svetlá Vianoc, ktoré zdobili výklady obchodov a balkóny domov, svietili ako posmešné pripomienky radosti, ktorá mi bola nedosiahnuteľná. Autobus sa triasol na rozbitých cestách, jeho monotónne dunenie sa spojilo s tlmenými výkrikmi môjho podvedomia. Nemohol som uniknúť — ani pred autobusom, ani pred sebou.
Na poslednej zastávke som vystúpil a pred sebou videl opustené nástupište. Mesto, ktorého meno som si už ani neuvedomoval, bolo pokryté vrstvou snehu, jeho ulice boli tiché, akoby aj samotný život ustúpil pred zimou. Vo vrecku som nahmatal posledné mince — práve dosť na vlakový lístok do pre mňa známej dediny.
Na opustenom peróne, obklopený tichom, som čakal. Keď sa vlak objavil v diaľke, jeho svetlá prenikli cez snehové vločky ako dva chladné majáky. Nastúpil som bez rozmýšľania. Sadol som si k oknu, hľadiac na mrazivé polia, lesy a opustené dediny, ktoré sa v diaľke strácali v noci.
Vystúpil som na malom nádraží, kde ticho obopínalo krajinu ako plášť z mrazu. Cesty boli opustené, snežilo. Moje nohy sa pohli samy, akoby vedené nejakou neviditeľnou silou, spomienkou, ktorá bola hlboko vrytá v mojej duši. Záveje snehu škrípali pod ťažkými krokmi.
Prechádzal som úzkymi ulicami, kde svetlá v oknách domov žiarili teplom rodinných chvíľ. Cítil som sa ako cudzinec v cudzom svete — vyhostený, zabudnutý. Vietor svišťal pomedzi staré stromy, ktorých vetvy sa týčili k nebu ako nemé výkriky.
Nakoniec som sa ocitol na starom cintoríne, jeho zamrznuté chodníky viedli k osamelým náhrobkom, ktoré vyzerali ako mlčanliví svedkovia minulých životov. Moje kroky spomalili. Srdce mi búšilo, ale nie od chladu. Vedel som, kam idem.
Pred starým náhrobkom, na ktorom bolo vyryté známe meno, som zastal. Meno môjho starého otca. Spomienky naňho boli nejasné, rozmazané časom, no jeho prítomnosť bola zrazu hmatateľná. Stál som tam, hlboko zamrznutý v čase, v srdci zmes hanby, bolesti a túžby po odpustení.
"Odpusť mi..."
Zašepkal som, hlas mi zlyhal, prehlušený vetrom, ktorý mi rezal do tváre. Sneh padal pomaly a ticho, ako keby sa aj nebo rozhodlo zakryť moju vinu bielou perinou zabudnutia.
Na chvíľu, len na krátky okamih, som pocítil čosi, čo som už dlho nepoznal. Nie odpustenie, nie úľavu, ale tiché prijatie, že ešte žijem. Že napriek všetkému moje srdce stále bije, aj keď tak slabé a vyčerpané.
Tam, medzi mŕtvymi, som sa po prvýkrát po dlhom čase necítil sám. Sneh mi chladil tvár a zmýval horúce slzy. A kdesi hlboko v duši, pochovanej pod vrstvami strát a zúfalstva, sa zrodil maličký záblesk nádeje.
Možno to nebolo vykúpenie. Možno len obyčajné poznanie, že každý koniec je zároveň začiatkom. A tak som sa, s ťažkým krokom, obrátil a vykročil späť do zimnej noci. Tentoraz už nie ako niekto, kto hľadá únik, ale ako niekto, kto možno, len možno, začína hľadať cestu späť k životu.
-JK-