Tichý svedok na nádvorí
07.01.2025
Stál som tam, na tom malom nádvorí, ktoré bolo viac ako len miestom na fajčenie. Bolo to aréna, kde sa odohrávali tie najtichšie a najkrutejšie súboje. Februárový vzduch ma bodal do tváre, akoby ma príroda trestala za každý jeden nádych. Predná hora. Miesto, kde sa končili sny a začínali nočné mory, kde sme si všetci siahli na dno, ale málokto z nás dokázal pozrieť nahor. Miesto, kde som si po prvý raz uvedomil, že som stratil viac, než som kedy bol schopný priznať.Na nádvorí bolo vždy živo, ale nikdy hlučne. Počul som škripot topánok na zamrznutej zemi, praskanie zapalovačov a ten nekonečný, monotónny hukot ventilácií. Zvuk, ktorý bol tak všadeprítomný, až sa mi dostal pod kožu. Akoby tie ventilácie vedeli všetko. Naše tajomstvá, naše klamstvá, naše slabosti. Hučali stále rovnako, asi nám chceli pripomenúť, že tu neexistuje útek. Len čakanie. Čakanie na zmenu, ktorá nikdy nepríde, ak si ju sami nevynútime.Boli sme tam všetci. Zlomení, zničení, rozbití na kúsky. Každý s vlastným príbehom, ale všetci s rovnakým záverom. Prehrali sme. Peniaze, rodiny, dôstojnosť, sebaúctu. Prehrali sme všetko, čo sa dalo prehrať. A predsa sme stáli tam, na tom nádvorí, s cigaretou v ruke, akoby sme ešte stále verili, že je nádej. Alebo sme len nechceli pripustiť, že nie je.Jeden chlap, ktorý vyzeral, že strávil celý život za barom, mi raz povedal: "Vieš, keď tipuješ, nie je to o výhre. Ani o peniazoch. Je to o tom pocite. O tom momente, keď máš všetko pod kontrolou. A potom už len čakáš, kedy sa to všetko rozpadne. Lebo vieš, že sa to rozpadne. Vždy sa to rozpadne." Sledoval ma, kým si zapaľoval cigaretu, jeho ruky sa triasli. "Ja som stratil všetko. Ale vieš, čo je najhoršie? Ani neviem, kedy som to vlastne stratil."
Mlčal som. Nemohol som nič povedať, pretože som cítil presne to isté. Pamätal som si ten prvý tiket, ten prvý zápas, keď som stavil len pár eur. A potom ten ďalší. A ďalší. A jedného dňa to už neboli len peniaze. Bol to môj život. Všetko sa zmenilo na čísla. Výhry a prehry. Kurz a stávka. A keď som sa konečne zastavil, už som nemal kam ísť.
Ďalší deň som počúval pacienta, ktorí rozprával svoj príbeh. Mal hlas, ktorý sa zdal byť silný, ale v jeho očiach bolo niečo, čo ma mrazilo viac ako februárový vietor. "Myslíš si, že to robíš pre rodinu," začal. "Myslíš si, že keď vyhráš, všetko bude lepšie. Ale to je klam. Pretože aj keď vyhráš, nikdy to nie je dosť. A keď prehráš, stratíš všetko. Deti, manželku, dom. Stratíš ich dôveru. A keď sa pokúsiš im to vysvetliť, pozrú sa na teba, akoby si bol cudzí človek. A možno máš pocit, že si aj naozaj cudzí. Pretože ten, kto si bol, už neexistuje."
Fúkal som dym do vzduchu a pozoroval, ako mizne. Tak ako mizli moje šance na normálny život. Bol som nahnevaný. Na seba, na svet, na neho, na ten jeho príbeh, ktorý mi pripomínal môj vlastný. Ale pod tým všetkým bol smútok. Nekonečný smútok, ktorý som nedokázal zahnať. Bol som zlomený. Nie len zlomený, ale roztrhaný na kusy, ktoré už nikto nikdy neposkladá.
Napriek tomu som sa sem vracal. Každý deň. Stál som tam, na tom nádvorí, počúval ventilácie a príbehy, ktoré boli bolestivé, surové a pravdivé. Videli sme tam všetci to najhoršie zo seba, ale občas, len občas, aj to najlepšie. Tichý úsmev. Podanie ruky. Alebo len to, že sme tam stáli spolu, namiesto toho, aby sme ležali niekde sami, utopení v našej vlastnej hanbe.Niektorí z nás boli povýšeneckí. Smiali sa na ostatných, akoby sa ich vlastné chyby netýkali. "Ja sem nepatrím," povedal jeden. "Mňa len žena donútila prísť." Hľadel som naňho a videl jeho prázdne oči. Vedel som, že klame. Sebe, nám, všetkým. Ale to bolo jedno. Pretože sme všetci klamali. Najviac sami sebe.V jeden deň sa vietor zdvihol a rozhodol sa mi pripomenúť, že ešte stále žijem. Počúval som ten hukot ventilácií, ktorý ma nikdy neprestal prenasledovať. A uvedomil som si, že v tom zvuku, v tom nekonečnom, monotónnom šume, je niečo upokojujúce. Bol to jediný zvuk, ktorý tu nikdy nezmizol. Stál som tam, dýchal studený vzduch a hľadel na šedú oblohu.
A vtedy som pochopil, že liečba nie je o tom, čo stratíme alebo čo získame. Je o tom, či dokážeme uniesť sami seba. Či dokážeme stáť v mraze, počúvať príbehy iných a povedať: "Som tu. Som ešte stále tu."
Mlčal som. Nemohol som nič povedať, pretože som cítil presne to isté. Pamätal som si ten prvý tiket, ten prvý zápas, keď som stavil len pár eur. A potom ten ďalší. A ďalší. A jedného dňa to už neboli len peniaze. Bol to môj život. Všetko sa zmenilo na čísla. Výhry a prehry. Kurz a stávka. A keď som sa konečne zastavil, už som nemal kam ísť.
Ďalší deň som počúval pacienta, ktorí rozprával svoj príbeh. Mal hlas, ktorý sa zdal byť silný, ale v jeho očiach bolo niečo, čo ma mrazilo viac ako februárový vietor. "Myslíš si, že to robíš pre rodinu," začal. "Myslíš si, že keď vyhráš, všetko bude lepšie. Ale to je klam. Pretože aj keď vyhráš, nikdy to nie je dosť. A keď prehráš, stratíš všetko. Deti, manželku, dom. Stratíš ich dôveru. A keď sa pokúsiš im to vysvetliť, pozrú sa na teba, akoby si bol cudzí človek. A možno máš pocit, že si aj naozaj cudzí. Pretože ten, kto si bol, už neexistuje."
Fúkal som dym do vzduchu a pozoroval, ako mizne. Tak ako mizli moje šance na normálny život. Bol som nahnevaný. Na seba, na svet, na neho, na ten jeho príbeh, ktorý mi pripomínal môj vlastný. Ale pod tým všetkým bol smútok. Nekonečný smútok, ktorý som nedokázal zahnať. Bol som zlomený. Nie len zlomený, ale roztrhaný na kusy, ktoré už nikto nikdy neposkladá.
Napriek tomu som sa sem vracal. Každý deň. Stál som tam, na tom nádvorí, počúval ventilácie a príbehy, ktoré boli bolestivé, surové a pravdivé. Videli sme tam všetci to najhoršie zo seba, ale občas, len občas, aj to najlepšie. Tichý úsmev. Podanie ruky. Alebo len to, že sme tam stáli spolu, namiesto toho, aby sme ležali niekde sami, utopení v našej vlastnej hanbe.Niektorí z nás boli povýšeneckí. Smiali sa na ostatných, akoby sa ich vlastné chyby netýkali. "Ja sem nepatrím," povedal jeden. "Mňa len žena donútila prísť." Hľadel som naňho a videl jeho prázdne oči. Vedel som, že klame. Sebe, nám, všetkým. Ale to bolo jedno. Pretože sme všetci klamali. Najviac sami sebe.V jeden deň sa vietor zdvihol a rozhodol sa mi pripomenúť, že ešte stále žijem. Počúval som ten hukot ventilácií, ktorý ma nikdy neprestal prenasledovať. A uvedomil som si, že v tom zvuku, v tom nekonečnom, monotónnom šume, je niečo upokojujúce. Bol to jediný zvuk, ktorý tu nikdy nezmizol. Stál som tam, dýchal studený vzduch a hľadel na šedú oblohu.
A vtedy som pochopil, že liečba nie je o tom, čo stratíme alebo čo získame. Je o tom, či dokážeme uniesť sami seba. Či dokážeme stáť v mraze, počúvať príbehy iných a povedať: "Som tu. Som ešte stále tu."
- JK -