Tati. Odpusť mi prosím
23.12.2024
Tati. Odpusť mi prosím
Krčma. Mali sme tam stretávku zo základnej školy. Mal to byť obyčajný večer. Smiech, pivo, spomienky na detstvo, keď sme ešte boli čistí, nepoškvrnení. Ale ja som už nebol čistý. Ani náhodou. V mojich žilách tiekla jeho minulosť – horká a pálivá ako lacné víno. Otec. Ten človek, ktorý raz pil, raz sa liečil, raz klamal a vždy sklamal. A ja som v ňom nenávidel všetko...Stál som vonku, medzi tichom v duši / hlukom z krčmy, a vo mne sa miešali nejasné emócie. Prišiel kamarát, môj blízky kamarát, a povedal niečo, čo si už ani nepamätám. Nevhodná poznámka, nevinný úsmev. No vo mne to buchlo. Ako keď človek dlho drží pokrievku na vriacom hrnci. Skočil som na neho. Ruky zovreté do pästí, oči zastreté tmou, duša plná jedu. Bil som ho, aby som necítil, bil som ho, akoby sa moje rany mohli preniesť do iného sveta, kde by boleli niekoho iného.
A v tej chvíli tam stál. Môj otec. Obyčajná postava, obyčajný muž. Mal na sebe vestu, ktorú si pamätám dodnes a navždy, tmavomodrá, tú, ktorú som tak dobre poznal. Znak Slovana sa na nej leskol pod pouličným svetlom. Ten istý znak, ktorý nás dnes spája, no vtedy bol len tichým svedkom našej tragédie. Podišiel ku mne, jeho ruky ma chytili za ramená. "Jakub čo to robíš?" spýtal sa, akoby jeho hlas mohol preniknúť cez tú búrku v mojej hlave.
Neprenikol.
Zovrel som päsť a udrel som ho. Priamo do tváre. Tá rana nebola len úderom. Bola to explózia všetkého, čo som v sebe dusil celé roky. Videl som, ako sa jeho nos zalial krvou. Ako sa mu krv spustila a kvapla na ten prekliaty znak, ktorý sa mi v tej chvíli zdal ako výsmech. Stál tam a nebránil sa. Len sa na mňa pozrel. V jeho očiach nebola zlosť, ani prekvapenie. Len smútok. Smútok otca, ktorý vidí, ako jeho syn padá hlbšie, než kedy padol on sám.
Bežal som domov. Nie výťahom, po schodoch. Každý schod som bral ako trest. Sám pre seba som bol katom a porotou. Bol som rozhodnutý ho doraziť. Aký syn môže udrieť svojho otca? A aký otec môže vychovať takého syna? Myšlienky sa mi miešali, pulzovali v mojej hlave ako jedovaté včely. Už som necítil hnev, iba nenávisť. K sebe, k nemu, k tomu, čo sme spolu boli.
Keď som došiel k bytu, bol som celý bez dychu. Moje päste stále horeli...
Krčma. Mali sme tam stretávku zo základnej školy. Mal to byť obyčajný večer. Smiech, pivo, spomienky na detstvo, keď sme ešte boli čistí, nepoškvrnení. Ale ja som už nebol čistý. Ani náhodou. V mojich žilách tiekla jeho minulosť – horká a pálivá ako lacné víno. Otec. Ten človek, ktorý raz pil, raz sa liečil, raz klamal a vždy sklamal. A ja som v ňom nenávidel všetko...Stál som vonku, medzi tichom v duši / hlukom z krčmy, a vo mne sa miešali nejasné emócie. Prišiel kamarát, môj blízky kamarát, a povedal niečo, čo si už ani nepamätám. Nevhodná poznámka, nevinný úsmev. No vo mne to buchlo. Ako keď človek dlho drží pokrievku na vriacom hrnci. Skočil som na neho. Ruky zovreté do pästí, oči zastreté tmou, duša plná jedu. Bil som ho, aby som necítil, bil som ho, akoby sa moje rany mohli preniesť do iného sveta, kde by boleli niekoho iného.
A v tej chvíli tam stál. Môj otec. Obyčajná postava, obyčajný muž. Mal na sebe vestu, ktorú si pamätám dodnes a navždy, tmavomodrá, tú, ktorú som tak dobre poznal. Znak Slovana sa na nej leskol pod pouličným svetlom. Ten istý znak, ktorý nás dnes spája, no vtedy bol len tichým svedkom našej tragédie. Podišiel ku mne, jeho ruky ma chytili za ramená. "Jakub čo to robíš?" spýtal sa, akoby jeho hlas mohol preniknúť cez tú búrku v mojej hlave.
Neprenikol.
Zovrel som päsť a udrel som ho. Priamo do tváre. Tá rana nebola len úderom. Bola to explózia všetkého, čo som v sebe dusil celé roky. Videl som, ako sa jeho nos zalial krvou. Ako sa mu krv spustila a kvapla na ten prekliaty znak, ktorý sa mi v tej chvíli zdal ako výsmech. Stál tam a nebránil sa. Len sa na mňa pozrel. V jeho očiach nebola zlosť, ani prekvapenie. Len smútok. Smútok otca, ktorý vidí, ako jeho syn padá hlbšie, než kedy padol on sám.
Bežal som domov. Nie výťahom, po schodoch. Každý schod som bral ako trest. Sám pre seba som bol katom a porotou. Bol som rozhodnutý ho doraziť. Aký syn môže udrieť svojho otca? A aký otec môže vychovať takého syna? Myšlienky sa mi miešali, pulzovali v mojej hlave ako jedovaté včely. Už som necítil hnev, iba nenávisť. K sebe, k nemu, k tomu, čo sme spolu boli.
Keď som došiel k bytu, bol som celý bez dychu. Moje päste stále horeli...
- JK -