Svetlo monitoru
15.12.2024
Sedel som pred monitorom v tmavej izbe, kde jediným svetlom bolo studené žiarenie obrazovky. V tej malej, stiesnenej miestnosti sa čas rozplýval ako dym, strácal sa v zabudnutých rohoch, menil sa na bezvýznamné číslo v pravom dolnom rohu obrazovky. Hodiny plynuli, ale pre mňa prestali existovať. Moje oči pálili od nepretržitého sledovania kurzov a skóre, akoby som sa snažil vypáliť dieru do monitora vlastnou túžbou po výhre. Nemohol som odvrátiť pohľad. Bol som pripútaný, omámený, závislý.
Kliknutie myšou bolo ako spúšť zbrane – rýchle, konečné, nezvratné. Každá stávka bola výkrikom do prázdnoty, výzvou osudu, ktorý ma nikdy nepočúval. Heslá "rýchly zisk" a "veľká výhra" vo mne rezonovali ako zaklínadlá, ktorými som sa snažil prekonať realitu. Ja, ako mních v digitálnom chráme, modliaci sa k bohom štatistík a pravdepodobností, ktorí ho zakaždým zradili. Bol to zvláštny druh viery – slepá dôvera v čísla, ktorým som nerozumel, ale veril som, že majú moc zmeniť môj život.
Noc bola hustá a tichá, akoby sa svet skryl pred tým, čo som mal práve spáchať. Sediac na posteli, ruky sa mi triasli, myšlienky vírili v hlave ako búrkové mračná. Prehry boli nekonečné, každá ďalšia ma tlačila hlbšie do bahna. Čím viac som strácal, tým väčšia bola moja túžba vrátiť všetko späť. Bol to začarovaný kruh bez východu, pasca, do ktorej som spadol dobrovoľne.
'Len raz… iba raz... vrátim všetko späť.'
Pomaličky, ako tieň, som sa prikradol k maminmu stolu v kuchyni. Na okamih som zaváhal – vôňa jej parfumu sa vznášala vo vzduchu, pripomínajúc mi detstvo, bezpečie... čistotu. Bola to vôňa, ktorá vo mne vyvolala spomienky na časy, keď bolo všetko jednoduché, nevinné. Ale túžba bola silnejšia. Bolo to ako hmatateľná sila, ktorá ma ťahala vpred, nútila konať.
Ruka vkĺzla do kabelky ako slizký had. Prsty nahmatali chladný plast kreditnej karty. Srdce mi búšilo, keď som kartu zovrel v dlani. Bola ľahká, ale cítil som jej drvivú váhu – váhu mojich vlastných klamstiev a zlyhaní. V hlave mi prebleskla myšlienka na to, že by som mohol odísť, že by som ju mohol vrátiť naspäť. Ale bola to len prázdna ilúzia.
Naspäť v izbe, trasúcimi rukami som sa prihlásil do stávkového portálu, meno a heslo zadal bez váhania. Klik. Vložené. Klik. Stavené. Klik. Prehrané.
Aké rýchle, aké jednoduché, aké nenávratné.
Znova. Znova. Každý klik bol ako úder kladiva na rakvu mojej poslednej nádeje. Bola to jasná závislosť, ktorej som nemohol uniknúť. Každé ďalšie kliknutie bolo zúfalým pokusom získať späť to, čo som stratil – nie len peniaze, ale aj stratenú dôstojnosť, sebaúctu... možno aj stratenú budúcnosť.
V hlave mi búšila ozvena noci. Spomienky sa vynárali v trhlinách reality, kým sa nevedomky začali skladať dokopy. Obrázky stávkového portálu, čierne písmená prehier, mamin úsmev, ktorý som už možno nikdy neuvidím tak ako predtým.
Okradol som vlastnú mamu.
Pocit viny prerážal hruď ako ľadová dýka. Cítil som sa špinavý, zlomený, bezcenný. Nebola to len prehra peňazí – prehral som sám seba, svoju dôstojnosť, svoje svedomie. Peniaze sa možno dajú vrátiť, ale tá prázdnota, čo po noci zostala, bola nevyčísliteľná. Bola to rana, ktorá sa nedala zahojiť, jazva, ktorá sa nikdy nezmenší.
Ležal som, sám, obklopený tieňmi svojich vlastných činov. Boli všade, v rohoch izby, v odraze vypnutej obrazovky, v tichu, ktoré ma obklopovalo ako chladné objatie. A po prvýkrát som si uvedomil, že som sa stal niekým, kým som nikdy nechcel byť.
Bol som sám. A ani tá najväčšia výhra by už nikdy nevymazala to, čo som stratil.
-JK-
Kliknutie myšou bolo ako spúšť zbrane – rýchle, konečné, nezvratné. Každá stávka bola výkrikom do prázdnoty, výzvou osudu, ktorý ma nikdy nepočúval. Heslá "rýchly zisk" a "veľká výhra" vo mne rezonovali ako zaklínadlá, ktorými som sa snažil prekonať realitu. Ja, ako mních v digitálnom chráme, modliaci sa k bohom štatistík a pravdepodobností, ktorí ho zakaždým zradili. Bol to zvláštny druh viery – slepá dôvera v čísla, ktorým som nerozumel, ale veril som, že majú moc zmeniť môj život.
Noc bola hustá a tichá, akoby sa svet skryl pred tým, čo som mal práve spáchať. Sediac na posteli, ruky sa mi triasli, myšlienky vírili v hlave ako búrkové mračná. Prehry boli nekonečné, každá ďalšia ma tlačila hlbšie do bahna. Čím viac som strácal, tým väčšia bola moja túžba vrátiť všetko späť. Bol to začarovaný kruh bez východu, pasca, do ktorej som spadol dobrovoľne.
'Len raz… iba raz... vrátim všetko späť.'
Pomaličky, ako tieň, som sa prikradol k maminmu stolu v kuchyni. Na okamih som zaváhal – vôňa jej parfumu sa vznášala vo vzduchu, pripomínajúc mi detstvo, bezpečie... čistotu. Bola to vôňa, ktorá vo mne vyvolala spomienky na časy, keď bolo všetko jednoduché, nevinné. Ale túžba bola silnejšia. Bolo to ako hmatateľná sila, ktorá ma ťahala vpred, nútila konať.
Ruka vkĺzla do kabelky ako slizký had. Prsty nahmatali chladný plast kreditnej karty. Srdce mi búšilo, keď som kartu zovrel v dlani. Bola ľahká, ale cítil som jej drvivú váhu – váhu mojich vlastných klamstiev a zlyhaní. V hlave mi prebleskla myšlienka na to, že by som mohol odísť, že by som ju mohol vrátiť naspäť. Ale bola to len prázdna ilúzia.
Naspäť v izbe, trasúcimi rukami som sa prihlásil do stávkového portálu, meno a heslo zadal bez váhania. Klik. Vložené. Klik. Stavené. Klik. Prehrané.
Aké rýchle, aké jednoduché, aké nenávratné.
Znova. Znova. Každý klik bol ako úder kladiva na rakvu mojej poslednej nádeje. Bola to jasná závislosť, ktorej som nemohol uniknúť. Každé ďalšie kliknutie bolo zúfalým pokusom získať späť to, čo som stratil – nie len peniaze, ale aj stratenú dôstojnosť, sebaúctu... možno aj stratenú budúcnosť.
Zobudil som sa v izbe, ktorá bola zrazu na nepoznanie. Steny boli sivé, ťažké a zdanlivo bližšie než inokedy. Strop sa nado mnou nakláňal ako tichý sudca. Svetlo obrazovky bolo zhasnuté, ale v mojej hlave stále žiarilo ako pripomienka poslednej noci. Vzduch bol ťažký, naplnený pachom potu a hanby.
V hlave mi búšila ozvena noci. Spomienky sa vynárali v trhlinách reality, kým sa nevedomky začali skladať dokopy. Obrázky stávkového portálu, čierne písmená prehier, mamin úsmev, ktorý som už možno nikdy neuvidím tak ako predtým.
Okradol som vlastnú mamu.
Pocit viny prerážal hruď ako ľadová dýka. Cítil som sa špinavý, zlomený, bezcenný. Nebola to len prehra peňazí – prehral som sám seba, svoju dôstojnosť, svoje svedomie. Peniaze sa možno dajú vrátiť, ale tá prázdnota, čo po noci zostala, bola nevyčísliteľná. Bola to rana, ktorá sa nedala zahojiť, jazva, ktorá sa nikdy nezmenší.
Ležal som, sám, obklopený tieňmi svojich vlastných činov. Boli všade, v rohoch izby, v odraze vypnutej obrazovky, v tichu, ktoré ma obklopovalo ako chladné objatie. A po prvýkrát som si uvedomil, že som sa stal niekým, kým som nikdy nechcel byť.
Bol som sám. A ani tá najväčšia výhra by už nikdy nevymazala to, čo som stratil.
-JK-