Spoločnosť, ktorá sa smeje bolesti

Závislosti v našej spoločnosti sú ako tiene, ktoré kráčajú vedľa nás, často neviditeľné pre tých, ktorí ich nemusia niesť, a zároveň tak bolestne prítomné pre tých, ktorých úplne pohltia. Na Slovensku, ale aj v širšom kultúrnom priestore, sa o závislostiach stále hovorí buď príliš málo, alebo príliš povrchne. Často sa o nich hovorí len vtedy, keď niekto padne na dno, keď sa stane tragédia, alebo keď niekoho verejne prichytia pri niečom, čo prekročí spoločensky tolerovanú mieru. A aj vtedy sa častejšie ozve smiech, irónia, alebo pohŕdanie, než pochopenie. A to je práve ten problém, ktorý by sme si mali začať uvedomovať, pretože závislosti sú realitou mnohých z nás, len nie vždy sú na prvý pohľad viditeľné.Alkohol je v našej spoločnosti tak zakorenený, že už ani nie je považovaný za drogu. A predsa ňou je. Legálnou, spoločensky akceptovanou, ba dokonca oslavovanou. Slováci si na alkohol nevytvorili len zvyk, vytvorili si z neho symbol. Symbol zábavy, symbol relaxu, symbol pohostinnosti, symbol mužnosti, a paradoxne aj symbol spoločenskej prijateľnosti. V mnohých kruhoch sa stále verí, že ten, kto nepije, je buď chorý, alebo čudný. A ak sa niekto prizná, že s alkoholom má problém a snaží sa abstinovať, často je považovaný za moralistu, slabocha alebo niekoho, kto to jednoducho preháňa. Smiešne, že? Ale zároveň smutne pravdivé.Mnoho ľudí žije v presvedčení, že závislosti sú niečo, čo sa týka "tých druhých". Tých, ktorí sedia v ústavoch, alebo tých, ktorí žobrú na uliciach. No pravda je taká, že závislosť je ako tichá voda, pod ktorou sa skrýva prudký prúd. Môže sa rozvíjať roky bez toho, aby si to človek uvedomil, môže pôsobiť nenápadne, môže sa maskovať ako sociálna aktivita, ako "odmena" po ťažkom dni, ako "potrebný reset", a zrazu, bez toho, aby to človek stihol zachytiť, je z toho každodenná potreba. A vtedy už nie je tak jednoduché zastaviť sa. Pretože mozog, telo a duša si už zvykli. A zvyknúť si je jednoduchšie než odvyknúť si.Závislosť nie je len o chemických látkach. Samozrejme, alkohol, drogy, lieky, cigarety – to sú jasne rozpoznateľné formy závislosti. Ale čoraz častejšie vidíme nelátkové závislosti – na hrách, na telefónoch, na internete, na porne, na adrenalíne, na pozornosti, na moci, na práci. A tieto formy závislosti sú ešte zradnejšie, pretože ich spoločnosť veľmi často ani nevníma ako problém. Práve naopak, často sú oslavované ako výkonnosť, ambicióznosť, progres, zábava. A človek, ktorý upozorní na ich tienistú stránku, je opäť ten, ktorý "preháňa". A tak sa mnohí naučia mlčať. Mlčať o tom, že nie sú v poriadku. Mlčať o tom, že sa necítia dobre. Mlčať o tom, že ich niečo ovláda.Ľudia, ktorí sa rozhodnú bojovať so závislosťou, si nezaslúžia výsmech, ale rešpekt. Rozhodnúť sa pre liečbu, abstinenciu alebo akúkoľvek formu zmeny, je obrovské rozhodnutie. A je to rozhodnutie, ktoré si vyžaduje viac odvahy, než si väčšina vie predstaviť. V kultúre, kde je alkohol na každej oslave, kde sa cigareta považuje za spôsob relaxácie, kde sa gambling skrýva pod rúškom "zábavy" a "šance", a kde sa závislosť zľahčuje na úroveň "no a čo, veď každý máme nejaké muchy", je človek, ktorý ide proti prúdu, neraz osamelý. A napriek tomu sú to práve títo ľudia, ktorí si zaslúžia byť videní a počutí. Pretože ich príbehy sú tie, ktoré majú silu meniť postoje.Veľmi často sa stretávame s výsmechom alebo nepochopením, ktoré vychádza z vlastnej neistoty alebo nevedomosti. Ľudia sa boja, že ak pripustia vážnosť závislostí, budú si musieť položiť otázku, kde sa v tejto rovnici nachádzajú oni sami. A to je nepríjemné. Preto je jednoduchšie ukázať prstom na niekoho iného. Zasmiať sa. Povedať, že je to jeho problém. Ale keď sa človek pozrie bližšie, možno si uvedomí, že sám má návyky, ktoré nie sú zdravé. Že aj jeho únik od reality má formu, ktorá mu pomaly, ale isto ubližuje. A nie vždy je to alkohol alebo drogy. Niekedy je to nekonečné scrollovanie sociálnych sietí, ktoré vymýva myseľ. Niekedy je to práca od rána do večera, pretože doma nie je ticho znesiteľné. Niekedy je to neustále vyhľadávanie adrenalínu, len aby človek necítil prázdnotu. A niekedy je to len túžba po uznaní, ktorá sa zmení na posadnutosť.Závislosť je vždy o bolesti. O niečom, čo chýba. O rane, ktorá sa nelieči. A látka, činnosť alebo vzorec správania sú len obväzom. A keď sa ten obväz zrazu stane jediným spôsobom, ako tú bolesť zvládnuť, vzniká závislosť. Je to postupný proces, niekedy nenápadný, inokedy prudký, ale vždy bolestivý. A predsa sa o tejto bolesti hovorí tak málo. Ľudia sa boja byť zraniteľní. Boja sa priznať, že niečo nezvládajú. Pretože spoločnosť ich naučila, že slabosť je hanba. A tak nosíme masky. Tvárime sa, že je všetko v poriadku. A tí, ktorí tú masku zložia, sú často tí, ktorí museli padnúť najhlbšie.
Ja sám sa snažím byť jedným z tých, ktorí túto tému otvárajú. Nie preto, že by som sa chcel postaviť do pozície múdreho kazateľa. Ale preto, že som videl, čo dokáže závislosť. Vidím, ako ničí vzťahy, rodiny, kariéry, zdravie, duševné prežívanie. A zároveň vidím, ako ťažké je nájsť pochopenie. Ako málo sa hovorí o prevencii. Ako málo sa učíme o tom, ako závislosť vzniká, ako sa prejavuje, a hlavne – ako sa s ňou dá bojovať. A ak aj niekto prehovorí, často zostane nepochopený. Príliš veľa ľudí počúva len na pol ucha. Alebo sa rovno otočia chrbtom. Pretože je jednoduchšie žiť vo vlastnej bubline.Možno si niekto povie, že to celé je len moralizovanie. Ale ja to vnímam inak. Ak by táto úvaha, táto snaha otvoriť tému, zasiahla čo i len jedného človeka, stálo to za to. Ak sa niekto po jej prečítaní zamyslí nad tým, či jeho správanie je zdravé, či to, čo považuje za zábavu, nie je už možno niečím vážnejším, potom má tento text zmysel. Ak sa niekto, kto sa smial z abstinujúceho, zamyslí, prečo vlastne reagoval smiechom a nie rešpektom, potom to celé má význam. Pretože zmena začína pochopením. A pochopenie začína otvorením očí. A oči sa najčastejšie otvoria vtedy, keď už nie je iná možnosť, len sa konečne prizrieť pravde do očí.
Závislosti nie sú len osobnou tragédiou jednotlivcov. Sú systémovým problémom spoločnosti. A pokiaľ ich budeme ďalej bagatelizovať, vysmievať sa tým, ktorí bojujú, a oslavovať to, čo ničí, nikdy sa nič nezmení. Potrebujeme viac otvorenosti. Viac porozumenia. Viac skutočného záujmu o duševné zdravie. Potrebujeme prestať tolerovať to, čo nás pomaly zabíja, len preto, že je to pohodlné a "normálne". A potrebujeme prestať súdiť tých, ktorí si zvolili cestu uzdravenia. Pretože to sú tí, ktorí majú odvahu, ktorú väčšina z nás ešte len hľadá.

- JK -