Pravda, ktorá bolela

Tento text nepíšem s veľkým odstupom času. Ale ani v návale prchavej emócie. Píšem ho po dňoch premýšľania. S horúcou hlavou a zároveň čistým svedomím. Nepíšem niečo, čo by som mal pripravené. Nie je to pasáž z knihy, ktorú som niekedy dávno napísal a teraz len prekopíroval. Nie je to upravený výňatok zo starých denníkov. Je to surové. Neprefiltrované.
A napriek tomu – alebo možno práve preto – považujem túto kapitolu za jednu z najdôležitejších, ktoré v Remíze nájdete.
Nedávno uzrela svetlo sveta časť relácie Záchytka, ktorú moderoval Braňo Mojsej.

https://m.youtube.com/watch?v=UY4wTcKa680

Najskôr v štúdiu sedel môj tatino. Až po ňom som prišiel ja. Pri natáčaní sme sa nevideli. Nepočuli. Nemali sme k dispozícii otázky vopred. Nemohol som vedieť, čo povedal on. On nepočul, čo poviem ja.To rozhodnutie – oddeliť nás – sa ukázalo ako zásadné. A hoci to zhliadnutie epizódy bolo pre mňa bolestivé, už viem, že to bolo správne.Preto chcem Braňovi úprimne poďakovať.Lebo až keď som si tú reláciu neskôr pustil ako divák – so všetkou úprimnosťou a odstupom – zrazu sa vo mne čosi začalo lámať. Akoby sa mi v hlave zlomil obraz, ktorý som o sebe nosil celé roky.Tatino povedal vetu, ktorá mnou otriasla: že ma z domu vyhodili, pretože som pokračoval v tipovaní.A v tej chvíli sa mi rozsypal svet. Pretože ja som celý život rozprával inú verziu. Tvrdil som, že som odišiel sám, lebo som nezvládol prísne pravidlá, ktoré mi tatino nastavil: žiadny alkohol, presné hlásenie, kde som, kedy prídem. Že som sa cítil neslobodný, kontrolovaný. Tvrdil som, že som už vtedy netipoval.Veril som tomu. Dlhé roky. Veril som, že som neklamal. Že som už bol "čistý". Až kým... až kým som nepočul jeho verziu.Niečo sa vo mne zlomilo. Nevedel som, komu veriť. Sebe? Jemu?Bola to tá istá situácia – a predsa dve diametrálne odlišné verzie. A keď som sa pozeral hlbšie, začal som mať podozrenie, že možno nemal pravdu on. Že pravda bola v ňom. A že ja som si tú svoju len vytvoril.Zrazu som sa začal pýtať, začal som pochybovať. Nie o tatinovi, ale o sebe. O tej verzii, ktorú som roky opakoval ako mantru. Ako dôkaz, že som sa už zmenil.Ale možno som vtedy ešte stále klamal. Možno nie okolie – ale seba samého.A v tej chvíli, keď sa mi to rozjasnilo, keď sa mi začali spájať úlomky toho, čo som potláčal, prišiel ďalší úder. Od maminy.Moja mamina bola totiž v tom období tichým svedkom všetkého. A aj keď ju to muselo ničiť, niečo v nej ju nútilo si všetko zapisovať – dátumy, udalosti, mená, sumy, momenty, keď som zmizol, aj keď som sa vrátil. Viedla si zápisky, akoby tušila, že raz príde deň, keď pravda prestane byť len spomienkou.Keď mi ich nedávno ukázala, držal som v rukách nie len papier, ale časovú os môjho zlyhania. A aj keď bola písaná rukou maminy, ktorá ma ľúbila, tá pravda bola nemilosrdná.A vtedy som sa pýtal: má táto kniha vôbec zmysel?Ak som zlyhal v niečom tak zásadnom, ak som sa mýlil v tom, kedy som začal skutočne abstinovať, ak som si celé roky klamal... má zmysel ďalej písať? Môžem vôbec čitateľovi niečo odovzdať?Ale práve ten otras ma donútil ísť ešte hlbšie. Vrátiť sa ku knihám. K psychológii. K porozumeniu tomu, čo sa vlastne stalo.A tam som narazil na kľúč.Psychológia pozná pojem kognitívna disonancia. Je to stav, keď sa náš obraz o sebe samom dostane do konfliktu s realitou. A aby sme tú bolesť zvládli, náš mozog si tú realitu upraví. Nie vedome. Nie ako lož. Ale ako obranu.Mne sa to stalo. Prestal som veriť, že som vtedy ešte tipoval, pretože som už nechcel byť ten človek. Mozog mi to preložil do bezpečnejšej verzie. A ja som jej uveril.A dnes, po desiatich rokoch, to môžem napísať s čistým svedomím:Áno. Vtedy som ešte tipoval.Áno. Tatino ma vyhodil právom.Áno. Celé tie roky som žil vo falošnej verzii.A za to sa chcem ospravedlniť.Chcem sa ospravedlniť. Každému, komu som to tvrdil. Mojim priateľom. Mojej rodine. Vám, čitateľom.Ale predovšetkým – chcem sa ospravedlniť jednej žene.Žene, ktorá v tom období vstúpila do môjho života.Ktorá ma milovala s predstavou, že som už čistý.Ktorá sa ku mne správala s dôverou, ktorú som – akokoľvek nechtiac – zneužil.Chcem sa jej ospravedlniť aj preto, lebo dnes viem, že práve ona ma zmenila.Nie rečami. Nie zákazmi. Ale životom. Vzťahom. Prítomnosťou.Ukázala mi, že hodnota človeka sa nemeria tým, čo hovorí, ale tým, čo je.A ja som sa chcel stať niekým lepším.Jej láska, jej prijatie a aj jej zrkadlo boli pre mňa impulzom. Prvým vážnym krokom na ceste k abstinencii.Mojej mamine, ktorá to celé prežívala mlčky, ale písala, lebo vnútorne vedela, že raz príde deň, keď to niekto bude potrebovať.Toto je kapitola, ktorú píšem nie preto, že musím. Ale preto, že už nechcem klamať.Nechcem, aby ste si – po prečítaní tejto kapitoly alebo sekcii Liečenie deň po dni – mysleli, že liečenie bolo len o pravidlách, terapiách, kontrolách.Nie. Liečenie malo hlboký zmysel.Práve tam som po prvýkrát nielen hovoril, ale aj počúval. Prvýkrát som sa naučil počúvať príbehy iných. A v ich bolestiach, pádoch a snahách som začal rozpoznávať aj seba.Liečba mi otvorila cestu ku knihám. K pochopeniu psychológie. K poznaniu, že závislosť nie je len slabosť. Je to choroba so svojimi zákonmi. So svojimi dôsledkami. A so svojou cestou von – ale len vtedy, keď človek prestane utekať.To bola prvá skladačka.Druhá – môj tatino s tichou podporou maminy. Ich nekompromisný postoj, ich tvrdé pravidlá, ktoré som vtedy vnímal ako nespravodlivosť, no dnes ich vidím ako záchranu.A tretia – život, ako prišiel aj so ženou, čo ma menila do finálnej podoby. Každý deň, každý večer, každé ráno po dobu troch rokov, až kým si svoju úlohu v mojom živote nenaplnila a naše cesty sa nerozišli.Tri skladačky. Tri záchytné body, ktoré ma priviedli tam, kde som.A preto dnes, po desiatich rokoch, si konečne dovolím prijať pravdu takú, aká je.Neprikrášlenú. Neprebielenú.A hoci bolí, je v nej pokoj. Pretože už nemusím klamať.Už nemusím vytvárať verziu, ktorú by bolo jednoduchšie rozprávať. Už nemusím sám seba presviedčať.Dnes viem, že uznať pravdu je znakom zrelosti. A že aj keď som zlyhal, nezlyháva táto kniha. Práve naopak – týmto priznaním sa stáva pravdivejšou.A za to ďakujem.

- JK -