Otcove slová, ktoré nikdy nezmiznú

Bolo chladné decembrové ráno, len pár dní pred Mikulášom. Sedel som vo fotelke v obývačke, zabalený v deke, s pohľadom upretým na obrazovku. Seriál Mafia v Atlantic City sa valil v nekonečných cykloch – osudy ľudí, ktorých životy pohltila chamtivosť, moc a klamstvá. Ironicky podobné môjmu vlastnému životu. Vtedy som to však ešte nevidel.
Byt bol tichý, rodičia boli v práci. Aspoň som si to myslel.
Zrazu sa ozval známy zvuk. Kľúče v zámke.
Srdce mi vynechalo úder.
Dvere sa pomaly otvorili. Vstúpil môj otec. Nebol to človek, ktorého som poznal. Jeho pohľad bol prázdny, ale zároveň plný nevysloviteľnej bolesti. Bolo to, akoby v ňom niečo umrelo ešte predtým, než prehovoril.
"Bol som v banke," začal pomaly, jeho hlas bol tichý, ale každý jeho tón rezal ako nôž."Účet je prázdny. Žiadne peniaze… Nič."
Nemohol som dýchať. Cítil som, ako sa mi žalúdok zviera, ruky sa mi začali triasť.
"Ty... ty si nás okradol."
Okradol. To slovo zaznelo ako rana kladivom. Odznelo a zostalo visieť vo vzduchu, ťažké ako balvan.
"Ako si mohol?" spýtal sa zlomeným hlasom. Jeho oči... Nebola v nich ani zúrivosť, ani hnev. Len čisté sklamanie a smútok.
Moje ústa sa pohli, ale žiadne slová nevyšli. Nemal som výhovorku. Nemal som ospravedlnenie.
Sedel som tam ako zločinec na mieste činu, chytený v pavučine vlastných klamstiev. Hanba bola všade. Bolela ako tisíce ihiel, prenikajúca hlboko pod kožu.
V tej chvíli som si uvedomil, že už nemám kam újsť. Pred rodičmi, pred pravdou, pred sebou samým. Bol som hlupák, klamár, závislý človek, ktorý zničil tých, ktorých miloval.
Otec stál nehybne, akoby ani nevedel, čo má robiť. Nebolo už čo povedať. Všetko už bolo povedané tým jedným slovom: okradol.
V hlave mi znelo len to jediné, neodpustiteľné slovo, ktoré sa stalo mojou nálepkou, mojím krížom.
Ticho v obývačke bolo neznesiteľné. Sedel som tam, skľúčený, neschopný čeliť otcovej tvári. Jeho pohľad ma pálil ako žeravé železo, ale nedokázal som sa ani pohnúť. Všetko bolo povedané. 

Potom prišiel ten moment, otec sa nadýchol a povedal.

"Choď za mamou... Do langošárne... Potrebuje nabíjačku na telefón."
Tie slová sa mi vryli do pamäte. Boli chladné a vecné. Poslal ma preč? Ako by ma už nechcel vidieť. Možno to bolo len jednoduché zúfalé gesto, možno chcel získať čas, možno sa len potreboval zbaviť pohľadu na mňa, na dôkaz svojho zlyhania ako otca.
Zodvihol som sa mechanicky, ako stroj. Cítil som sa ako neviditeľný. Prešiel som okolo neho, bez jediného pohľadu späť, so sklopenými očami, vnútorne zničený, ale v hlave mi začal hlodať iný hlas.
"Teraz. Máš šancu."
Keď som vyšiel na ulicu, nadýchol som sa studeného zimného vzduchu. Mal pichľavú, ostrú chuť. Nemohol som ísť za mamou. Nemohol som sa vrátiť domov.
Hanba ma hnala vpred.
Moja cesta smerovala tam, kde vyrastala moja duša, kde som sa cítil bezpečne... kde som veril, že sa môžem skryť pred celým svetom:
Tasov.

Tasov – miesto, ktoré pre mňa vždy znamenalo slobodu, detstvo, útek od reality. Miesto, kde sa spomienky na lepšie časy zdali byť takmer hmatateľné.
Ale tie časy boli dávno preč.......

- JK -