Osamelý tieň na Považskom Inovci
15.12.2024
Les na Považskom Inovci sa rozprestieral predo mnou ako roztrhnutý záves noci, ktorého hrany boli rozstrapkané holými konármi stromov. Ticho bolo zlovestné, prerušované len šumením vetra, ktorý hvízdal medzi suchými lístkami a vŕzgajúcimi stromami, akoby si vymieňali temné tajomstvá. Bolo to ticho, ktoré ma prenasledovalo od chvíle, keď som odišiel z mesta, od okamihu, keď som stratil všetko – rodinu, priateľov, samého seba.
Nohy sa mi zabárali do vlhkej, chladnej zeme, ktorá si pamätala prvé mrazy blížiacej sa zimy. Vzduch bol ťažký, nasiaknutý vlhkosťou, prenikajúci až do kostí. Dva týždne pred Vianocami, ale sviatočný duch bol pre mňa vzdialený ako svetlo hviezd, ktoré sa v tú noc skrývalo za hustými mrakmi. V hlave mi vírili myšlienky, trpké ako dym z horiaceho dreva, ktorý niekde v diaľke zavial cez dolinu.
Preklínal som sa za to, čo som urobil. Ukradnuté peniaze, oklamaní priatelia, sklamaná rodina. Klamal som, podvádzal, sľuboval. Stávky sa stali mojou drogou, mojím únikom pred realitou, pred nudnou všednosťou života, ktorý som nedokázal prijať. Na začiatku to bola hra, nevinná a vzrušujúca. Ale ako každá hra, ktorá sa vymkne spod kontroly, aj tá moja sa zmenila na smrteľnú pascu. Prišli väčšie stávky, väčšie straty, a napokon – zrada. Zrada všetkých, ktorí mi verili, zrada môjho vlastného svedomia.
Keď som ukradol posledné peniaze od rodičov, veril som, že je to len dočasné riešenie. Mal som plán. Myslel som si, že vyhrám, že všetko napravím a nikto sa nič nedozvie. Ale namiesto toho prišla ďalšia prehra, ďalšie zúfalstvo, ďalšie klamstvá. Už nešlo len o peniaze – išlo o moju česť, ktorá sa rozpadala ako zhnité lístie pod mojimi nohami.
Blúdil som po tmavých lesných chodníkoch, ktoré sa prepletali ako hadie telá, nikdy nekončiace a zradné. Svetlo čelovky, ktorú som si kedysi kúpil na turistiku, bolo slabé, takmer zhasínajúce, akoby samo stratilo chuť pokračovať. V srdci som cítil rovnakú temnotu. Cestu späť som nepoznal, ale vedel som, že sa ani nemám kam vrátiť. Doma by ma čakal len hnev, sklamanie a hanba.
Les v noci mal vlastnú logiku, vlastné pravidlá, ktoré som ešte len začínal chápať. Cítil som, ako ma obklopuje, ako ma sleduje svojimi neviditeľnými očami – mĺkvymi svedkami, ktoré nepohoršovali moje hriechy, ale ani mi nedávali žiadnu útechu. Stromy stáli nehybne, ale v ich tieňoch sa čosi pohybovalo – moja vlastná minulosť, démoni, ktorých som sa márne snažil zahnať.
Keď som sa zastavil na malej mýtine, dýchal som zrýchlene, hoci som bežal iba v myšlienkach. Vietor sa oprel do stromov a kvílil, ako keby sa sám bál toho, čo videl vo mne. Nad hlavou preletel nočný vták, jeho zvuk mi prebehol chrbtom ako čepeľ. V tej chvíli som si uvedomil, že už viac nemôžem unikať. Neexistovalo miesto, kde by som mohol byť bezpečne ukrytý pred sebou samým.
A predsa – v tej prázdnote, v tom chlade, keď mi omŕzali prsty a zima sa mi zakrádala do kostí, začal sa v mojej hlave rodiť plán. Znova. Ako tichý, zákerný šepot, ktorý nikdy neprestával. Získať peniaze, oklamať ďalšieho hlupáka, ktorý mi dôveruje... a staviť. Staviť všetko na jednu kartu. Ešte raz. Možno poslednýkrát.
Svetlo čelovky zhaslo, no ja som neprestal kráčať. Príliš dobre som vedel, že moje kroky už dávno nesmerujú k svetlu. Moje chodidlá šúchali po zmrznutej pôde, každé zabáranie sa do blata bolo ako pripomienka mojich vlastných zlyhaní.
V mojej mysli sa stále striedali obrazy minulosti – rodičia s bolesťou v očiach, opustení priatelia, ktorých som využil a zahodil. Ich tváre sa mi míňali ako tiene, ktoré ma nikdy neprestanú prenasledovať.
A hoci les mlčal, zdalo sa, že vie. Vedel, že nebudem schopný prestať. Že ma pohltí nielen jeho temnota, ale aj temnota vo mne. A tak som sa znova pohol vpred, cez husté konáre, cez štrkotavé lístie, so zmrznutými rukami, ale horúcou túžbou po výhre, ktorá by všetko vymazala. Alebo aspoň na chvíľu umlčala hlas výčitiek.
Kráčal som ďalej, s nohami ťažkými ako olovo, so srdcom, ktoré bilo len pre tú jedinú nádej – pre ďalšiu stávku, pre ďalší únik pred pravdou. A les ma prijal späť do svojho chladného, bezcitného objatia. Bol som jeho a on bol môj. Zdieľali sme spoločné tajomstvo, ktoré sa stratilo medzi konármi, pod šerou oblohou, kde nebolo žiadnych hviezd...
-JK-
Nohy sa mi zabárali do vlhkej, chladnej zeme, ktorá si pamätala prvé mrazy blížiacej sa zimy. Vzduch bol ťažký, nasiaknutý vlhkosťou, prenikajúci až do kostí. Dva týždne pred Vianocami, ale sviatočný duch bol pre mňa vzdialený ako svetlo hviezd, ktoré sa v tú noc skrývalo za hustými mrakmi. V hlave mi vírili myšlienky, trpké ako dym z horiaceho dreva, ktorý niekde v diaľke zavial cez dolinu.
Preklínal som sa za to, čo som urobil. Ukradnuté peniaze, oklamaní priatelia, sklamaná rodina. Klamal som, podvádzal, sľuboval. Stávky sa stali mojou drogou, mojím únikom pred realitou, pred nudnou všednosťou života, ktorý som nedokázal prijať. Na začiatku to bola hra, nevinná a vzrušujúca. Ale ako každá hra, ktorá sa vymkne spod kontroly, aj tá moja sa zmenila na smrteľnú pascu. Prišli väčšie stávky, väčšie straty, a napokon – zrada. Zrada všetkých, ktorí mi verili, zrada môjho vlastného svedomia.
Keď som ukradol posledné peniaze od rodičov, veril som, že je to len dočasné riešenie. Mal som plán. Myslel som si, že vyhrám, že všetko napravím a nikto sa nič nedozvie. Ale namiesto toho prišla ďalšia prehra, ďalšie zúfalstvo, ďalšie klamstvá. Už nešlo len o peniaze – išlo o moju česť, ktorá sa rozpadala ako zhnité lístie pod mojimi nohami.
Blúdil som po tmavých lesných chodníkoch, ktoré sa prepletali ako hadie telá, nikdy nekončiace a zradné. Svetlo čelovky, ktorú som si kedysi kúpil na turistiku, bolo slabé, takmer zhasínajúce, akoby samo stratilo chuť pokračovať. V srdci som cítil rovnakú temnotu. Cestu späť som nepoznal, ale vedel som, že sa ani nemám kam vrátiť. Doma by ma čakal len hnev, sklamanie a hanba.
Les v noci mal vlastnú logiku, vlastné pravidlá, ktoré som ešte len začínal chápať. Cítil som, ako ma obklopuje, ako ma sleduje svojimi neviditeľnými očami – mĺkvymi svedkami, ktoré nepohoršovali moje hriechy, ale ani mi nedávali žiadnu útechu. Stromy stáli nehybne, ale v ich tieňoch sa čosi pohybovalo – moja vlastná minulosť, démoni, ktorých som sa márne snažil zahnať.
Keď som sa zastavil na malej mýtine, dýchal som zrýchlene, hoci som bežal iba v myšlienkach. Vietor sa oprel do stromov a kvílil, ako keby sa sám bál toho, čo videl vo mne. Nad hlavou preletel nočný vták, jeho zvuk mi prebehol chrbtom ako čepeľ. V tej chvíli som si uvedomil, že už viac nemôžem unikať. Neexistovalo miesto, kde by som mohol byť bezpečne ukrytý pred sebou samým.
A predsa – v tej prázdnote, v tom chlade, keď mi omŕzali prsty a zima sa mi zakrádala do kostí, začal sa v mojej hlave rodiť plán. Znova. Ako tichý, zákerný šepot, ktorý nikdy neprestával. Získať peniaze, oklamať ďalšieho hlupáka, ktorý mi dôveruje... a staviť. Staviť všetko na jednu kartu. Ešte raz. Možno poslednýkrát.
Svetlo čelovky zhaslo, no ja som neprestal kráčať. Príliš dobre som vedel, že moje kroky už dávno nesmerujú k svetlu. Moje chodidlá šúchali po zmrznutej pôde, každé zabáranie sa do blata bolo ako pripomienka mojich vlastných zlyhaní.
V mojej mysli sa stále striedali obrazy minulosti – rodičia s bolesťou v očiach, opustení priatelia, ktorých som využil a zahodil. Ich tváre sa mi míňali ako tiene, ktoré ma nikdy neprestanú prenasledovať.
A hoci les mlčal, zdalo sa, že vie. Vedel, že nebudem schopný prestať. Že ma pohltí nielen jeho temnota, ale aj temnota vo mne. A tak som sa znova pohol vpred, cez husté konáre, cez štrkotavé lístie, so zmrznutými rukami, ale horúcou túžbou po výhre, ktorá by všetko vymazala. Alebo aspoň na chvíľu umlčala hlas výčitiek.
Kráčal som ďalej, s nohami ťažkými ako olovo, so srdcom, ktoré bilo len pre tú jedinú nádej – pre ďalšiu stávku, pre ďalší únik pred pravdou. A les ma prijal späť do svojho chladného, bezcitného objatia. Bol som jeho a on bol môj. Zdieľali sme spoločné tajomstvo, ktoré sa stratilo medzi konármi, pod šerou oblohou, kde nebolo žiadnych hviezd...
-JK-