Osudový večer pri Besançone

Cesta bola mojím životom. Roky som brázdil európske cesty, prechádzal hranicami, poznal zákutia väčšiny veľkých miest aj zabudnutých dedín. Dodávka sa stala mojím druhým domovom. Strach z jazdenia po cudzine som už dávno stratil a každá krajina mala svoje pravidlá, ale jedno pravidlo platilo vždy a všade – v zahraničí si na všetko sám. Avšak keď sa niečo pokazí, máš komu zavolať, máš si kde sadnúť a v pokoji premyslieť, čo spravíš. Niekedy sa pokazí auto, niekedy príde problém pri vykládke či nakládke, ale vždy si môžeš dať chvíľu na rozmyslenie. Zavoláš známemu, poradíš sa, hľadáš riešenie.Ale tentoraz to nebol pokazený motor ani byrokratický problém. Nebol čas na rozmýšľanie. Teraz išlo o život. A rozhodovali sekundy.Všetko sa začalo už na chate s rodinou. Po krásnom víkende som mal ráno odísť do práce, ale niečo vo mne sa vzpieralo. Nechuť, akú som ešte necítil. Nebola to lenivosť, nebola to obyčajná únava. Bola to úzkosť, ktorú som nevedel pomenovať. Akoby mi niečo v hlave kričalo: Nechoď. Nie teraz.Nakoniec som išiel. A keď som sadol za volant, zvláštny pocit zmizol. Možno to bola len moja paranoja. Možno som len premýšľal nad hlúposťami.Po dlhom dni za volantom, vyčerpaný a hladný, som zastavil pri mestečku Besançon vo Francúzsku. Bol hlboký večer, ticho, tma, nikde nikoho. Na chvíľu som si vydýchol. Aspoň minúta pokoja. Spravil som si jedlo a premýšľal o obyčajných veciach. Potom som kohosi uvidel.V spätnom zrkadle sa pohybovala postava. Kráčala od mesta priamo ku mne. Nestresoval som sa, podobné veci sa stávajú. Mohol to byť ktokoľvek – bezdomovec, stopár, opitý chlap vracajúci sa domov. Ale keď sa dostal bližšie, zmizol za mojím autom.Čakal som, že sa objaví z druhej strany. Nič.Pozeral som do spätných zrkadiel. Stále nič.Niečo mi na tom nesedelo. Žiaľ zvedavosť bola silnejšia než rozum. Vystúpil som.Urobil som pár krokov a naklonil sa za auto.A vtedy prišla rana.Tvrdá, prudká, nečakaná. Moja hlava sa mykla do strany, okuliare mi odleteli a zrazu som nevidel nič – len záblesky svetiel, akoby niekto zhasol realitu a nechal len chaos. Pokúsil som sa spamätať, ale už prišla ďalšia priamo do rebier.V tom momente sa všetko spomalilo. Vzduch mi vyletel z pľúc, skrútilo ma v páse a kolená sa mi podlomili. Ak padnem, som mŕtvy.Pred sebou som videl len rozmazanú siluetu. Veľkú. Silnú. Chlap, ktorý vedel, čo robí.A ja? Unavený. Hladný. Slabý.Snažil som sa brániť, ale moje údery boli pomalé, ako keby moje telo odmietalo spolupracovať. Každý môj pohyb bol slabý, zatiaľ čo on rozdával rany s istotou predátora, ktorý už vycítil korisť. Posledná rana ma hodila chrbtom o korbu.Mozog mi bežal na plné obrátky. Musím sa dostať do auta na stranu spolujazdca, kde som mal šrobovák.Môj ujo zo Svinnej mi ho dal, keď som prvýkrát odchádzal na jazdu po Európe. Vtedy som sa smial: Týmto neopravím ani bicykel. A on sa len usmial a povedal: To nie je na opravu. Odvtedy som si ho prenášal od auta k autu, kde čakal na ten správny čas. Čakal takmer 7 rokov.Nakoniec som zistil, čo tým myslel, behom jednej sekundy.Musím sa k nemu dostať.Z posledných síl som sa potácal k dverám. Ale útočník bol rýchlejší.Schmatol ma zozadu, stiahol ma do klinča a začal ma škrtiť.V tej chvíli mi hlavou prebleskla jediná myšlienka – je koniec.Mozog mi ukázal všetko, čo som v živote prežil. Tvár mojej mamy, jej úsmev, jej ruky, ktoré ma objali keď to bolo potrebné. Otec, ako mi stískal plece, keď som prvýkrát odišiel na cestu do zahraničia. Moja sestra, jej smiech, jej rady. Moji synovci, ich oči plné obdivu, keď ma videli prichádzať domov po dlhých dňoch na cestách.Všetko mi preblesklo pred očami. To klišé, že v poslednej chvíli človek vidí svoj život, je nakoniec asi pravda.A ja som si v tej sekunde uvedomil jedinú vec.Nechcem zomrieť.Nie takto. Nie tu. Nie v tme, v cudzine, pod rukami niekoho, kto ma ani nepozná.Prstami som nahmatal šrobovák.A bez rozmýšľania som sa zahnal smerom dozadu.Cítil som, ako kov prešiel cez mäso. Hlboko. Až po moju ruku, ktorú mi zaliala teplá tekutina.On okamžite povolil zovretie a padol na zadok, ja lapajúc po dychu som pozeral do jeho prekvapených očí.V tých, okrem iného bol hnev, bolesť, zdesenie. Ako keby neveril, že som sa dokázal brániť. Ako keby si myslel, že som len ďalší slabý cieľ.V mojich bola len jediná vec – odhodlanie.Sedel som opretý o dvere dodávky, v jednej ruke stále zvieral šrobovák, druhou sa opieral o studenú zem. Lapal som po dychu. Každý nádych bol ostrý ako čepeľ. Cítil som, ako sa mi celé telo trasie, svaly protestovali po boji, v ktorom som nemal šancu vyhrať – ale aj tak som prežil. On tam stále sedel a pozeral na mňa, ja na neho. Dve telá, dve duše, ktoré sa v tej chvíli navzájom pochopili.On videl niekoho, kto bol pripravený ísť až za hranicu, kto sa nebál použiť čokoľvek, len aby zostal nažive. A ja som videl v jeho očiach sklamanie. Sklamanie z toho, že sa prerátal. Že som nebol len ďalšia ľahká korisť. V duchu som ho prosil nech sa nehýbe, nech nepokračuje a on sa napokon pomaly zdvihol, krok za krokom cúval do tmy. Nepovedal nič, ja tiež nie. Na slová nebol priestor. Bol to len moment pochopenia.Potom zmizol. Sekundy ktoré trvali hodiny.Srdce mi búšilo tak, že som mal pocit, že mi vyletí z hrude. Adrenalín mi hučal v žilách, telo sa stále pripravovalo na boj, aj keď už nebol dôvod. Ale čo teraz? Čo urobím? Zavolám políciu? Pôjdem preč? V tej chvíli som necítil nič, len čisté prežitie. Nebol som schopný myslieť racionálne.V tej tme, v tom osamelom okamihu, som si spomenul na niečo, čo ma takmer položilo ešte viac než ten boj.Bola doba, keď som sám chcel skončiť.Keď mi život pripadal bezcenný.Keď som bol na dne, keď sa všetko rúcalo, keď sa mi zdalo, že nemá zmysel pokračovať. Sám som si chcel vziať život. Boli to dlhé mesiace, možno roky, keď som sa s tým v sebe bil. Myšlienky, ktoré ma držali v temnote, presviedčali ma, že všetko, čo robím, je márne. Že ja sám som márny.A teraz? Teraz mi ho chcel vziať niekto iný.A ja som sa bil zo všetkých síl, len aby som si ho udržal.Tá irónia ma zasiahla ako rana do hrude. Kedysi som veril, že na mojom živote nezáleží. A teraz? Teraz, keď som videl smrti priamo do očí, teraz, keď som cítil jej chladné prsty na mojom krku, som urobil všetko, aby som ju od seba odstrčil.To, čo som predtým chcel dobrovoľne vzdať, mi teraz pripadalo ako to najcennejšie, čo mám. Život.A nie preto, že by bol dokonalý. Nie preto, že by som v tej chvíli cítil šťastie alebo naplnenie. Ale preto, že bol môj.Pretože v ňom boli ľudia, na ktorých mi záležalo. Otec, mama, sestra, švagor moji synovci. Pretože tam boli tie malé, obyčajné chvíle, ktoré som si nikdy predtým poriadne nevážil. Smiech pri pive, hranie kariet, obyčajné rozhovory o ničom. Pretože tam bola rodina, priatelia, domov.A ja som si uvedomil, že život nikdy nie je o tom, ako ľahko sa vzdáme, ale o tom, ako veľmi sme ochotní bojovať.Až keď som sedel v tme, v cudzine, sám, s telom doráňaným a mysľou otrasenou, som pochopil ešte jednu vec.Celý život sa učíme, meníme, prehodnocujeme veci. Ja som nebol výnimka. Mal som svoje pohľady, svoje presvedčenia, svoje súdy. Mal som predsudky, ktoré sa mi zdali neotrasiteľné. Boli chvíle, keď som mal ostré názory na ľudí, na národy, na kultúry, na systém. Mal som obdobie, keď som podľahol nenávisti, kedy som veril, že viem, kto je "dobrý" a kto "zlý". Kedy som si myslel, že svet je čiernobiely.A potom mi osud postavil do cesty práve toto. Niečo, čo mi ukázalo, že nič nie je tak jednoduché, ako sa zdá.Stretol som sa so smrťou tvárou v tvár. Bol to cudzinec, bol to chlap, ktorého som nikdy predtým nevidel. V tej chvíli som necítil hnev na jeho pôvod, na jeho rasu, na jeho kultúru. Cítil som len hnev na to, že si myslel, že má právo mi vziať život.Sekunda počas ktorej som vedel, že nie všetko, čomu som predtým veril, bolo správne. Že svet nie je o rasách, o krajinách, o národoch. Je o ľuďoch. A v každom národe sú tí, ktorí berú, a tí, ktorí dávajú. Tí, ktorí ničia, a tí, ktorí budujú.Táto skúsenosť sa stala súčasťou mojej knihy života. Knihy REMÍZA.Pretože život je presne o tom – o neustálom boji medzi prehrou a výhrou, medzi tým, čo nás formuje, a tým, čo nás ničí.A aj keď si myslíme, že máme veci pod kontrolou, osud vždy nájde spôsob, ako nás preveriť.Nikdy nevieš, kedy príde ten moment, kedy sa rozhodne o všetkom. Kedy nebudeš mať čas sadnúť si a rozmýšľať. Kedy nebudeš mať možnosť zavolať si a poradiť sa. Kedy sa všetko zredukuje na jeden inštinkt, jednu sekundu, jedno rozhodnutie.A vtedy sa ukáže, kým naozaj si.Keď mi chcel život vziať niekto iný, bojoval som. A to mi stačilo, aby som pochopil, že stálo za to bojovať vždy.

- JK -