Moja spoveď
15.12.2024
Tma v duši je ako bezodná priepasť, ktorá pohlcuje všetko svetlo. Je to nekonečný labyrint predsudkov, nenávisti a slepého strachu pred neznámym. Tento labyrint sa stáva domovom tých, ktorí sa odmietajú pozrieť za múry svojej vlastnej mysle. Ja som v ňom žil roky. Bol to temný, zdanlivo bezpečný priestor, kde som mal pocit, že všetko dáva zmysel. Môj príbeh je však príbehom o ceste z tejto priepasti, o páde a o pomalom, bolestivom stúpaní späť na povrch. Je to spoveď muža, ktorý stratil sám seba a našiel niečo hlbšie, než si kedy dokázal predstaviť.
Narodil som sa v meste, ktoré sa považovalo za čisté a správne, ale v jeho srdci žila skrytá temnota. V detstve mi nebolo treba veľa, aby som pochopil, kto je "náš" a kto je "ich". Hranice boli jasne stanovené, hoci nevyslovené. V našej domácnosti sa o rómoch, potom černochoch a neskôr, ako išla doba hnaná zvrátenou politikou, o moslimoch rozprávalo s odporom, často sprevádzaným hrubými nadávkami a posmeškami.
V škole sa predsudky menili na zákony. Ak si nebol ako my, bol si nikto. Boli sme skupina chlapcov bez cieľa, no plní jedu, ktorý nám vštepovalo okolie a do určitej miery spoločnosť. Naša identita sa formovala cez nenávisť – voči všetkému neznámemu a inému. Pripadalo nám to ako sila. Nenávidieť znamenalo neukazovať slabosť.
V tínedžerských rokoch som vstúpil do radikálnej skupiny. Boli sme ako svorka vlkov, pripravení útočiť, keď sa naskytla príležitosť. Naše tváre skryté pod kapucňami, naše päste pripravené rozdávať bolesť. V noci sme písali nenávistné slogany na steny, hľadali potýčky a hrdili sa zraneniami ako odznakmi cti. Bol to život plný nenávisti a násilia, ktoré nám dávalo ilúziu sily a nadradenosti.
Jedného dňa však prišla ONA. Mala krásne hnedé oči plné života a ústa, ktoré sa smiali, akoby nikdy nepoznali bolesť. Bola presne taká, akých ľudí som mal odmietať, ale v jej prítomnosti všetky moje naučené pravdy strácali zmysel. Jej meno mi zmenilo svet.
Najskôr som sa bránil. Viedli sme nekonečné rozhovory. Svojimi otázkami mi rozbíjala staré presvedčenia. Nebola agresívna, nesnažila sa ma presviedčať – len existovala, len bola sama sebou. Každý rozhovor, každý jej pohľad ma nútil prehodnocovať všetko, čomu som kedy veril.
Naše cesty sa nakoniec rozišli, ale ona vo mne zanechala niečo nezmazateľné. V mojom vnútri rozbila mohutný múr, ktorý som si sám postavil. Po prvýkrát som pocítil hanbu za to, kým som bol. Bol to prvý krok k zmene.
Po rokoch bezcieľneho blúdenia som skončil za hranicami, v krajinách, kde som bol cudzinec. Práca ako vodič medzinárodnej dopravy bola tvrdá a neúprosná. Moji "kolegovia," s ktorými som sa dostával do kontaktu, boli černosi z rôznych afrických krajín. V minulosti by som sa im vyhýbal, ba dokonca by som nimi pohŕdal. Ale tu sme boli všetci len pracovníci za hranicami, len ľudia, ktorí museli každý deň bojovať o živobytie.
Sam, vysoký muž z Ghany, bol prvý, kto mi podal ruku, keď som sa ocitol bezradný vo Francúzsku. Jeho pomoc nebola prehnaná, nebola vypočítavá – bola čisto ľudská. Pomohol mi nájsť firmu, ktorú som hľadal snáď pol dňa. Zážitky podobného rangu pribúdali a ja som postupne zistil, že som sa v minulosti mýlil.
Moja posledná bariéra boli moslimovia. Počúval som o nich len to najhoršie. Považoval som ich za nebezpečných, cudzích a nepreniknuteľných. Až kým som nenašiel novú prácu v Turecku, kde boli všade. A keď hovorím všade, myslím tým všade! Sú tam totiž doma.
Sú to ľudia s príbehmi. Často mi rozprávali o svojich rodinách, o domovoch, o viere. Aj napriek tomu, že som cudzinec, ktorého vidia po prvýkrát, boli ku mne priateľskí a otvorení. Strach mi naháňala hlavne ich viera, no ich viera je tichá a pokojná, nie hrozivá, ako nám to predkladajú rôzne živly. Začal som ich rešpektovať a naučil som sa počúvať.
Moja cesta nie je hotová. Nenávisť nezmizne za noc. Stále je niekde hlboko, ako tieň minulosti, ale už jej nedovoľujem ovládať môj život. Stal som sa človekom, ktorý vie, že je možné zmeniť sa.
Dnes už viem, že rozdiely medzi nami sú len povrchové. Ak človek chce pochopiť druhého, musí sa naučiť počúvať. Svet nie je čierno-biely. Je plný farieb, plný príbehov, ktoré nás môžu zmeniť. Stačí mať odvahu pozrieť sa za hranice vlastných predsudkov.
-JK-
Narodil som sa v meste, ktoré sa považovalo za čisté a správne, ale v jeho srdci žila skrytá temnota. V detstve mi nebolo treba veľa, aby som pochopil, kto je "náš" a kto je "ich". Hranice boli jasne stanovené, hoci nevyslovené. V našej domácnosti sa o rómoch, potom černochoch a neskôr, ako išla doba hnaná zvrátenou politikou, o moslimoch rozprávalo s odporom, často sprevádzaným hrubými nadávkami a posmeškami.
V škole sa predsudky menili na zákony. Ak si nebol ako my, bol si nikto. Boli sme skupina chlapcov bez cieľa, no plní jedu, ktorý nám vštepovalo okolie a do určitej miery spoločnosť. Naša identita sa formovala cez nenávisť – voči všetkému neznámemu a inému. Pripadalo nám to ako sila. Nenávidieť znamenalo neukazovať slabosť.
V tínedžerských rokoch som vstúpil do radikálnej skupiny. Boli sme ako svorka vlkov, pripravení útočiť, keď sa naskytla príležitosť. Naše tváre skryté pod kapucňami, naše päste pripravené rozdávať bolesť. V noci sme písali nenávistné slogany na steny, hľadali potýčky a hrdili sa zraneniami ako odznakmi cti. Bol to život plný nenávisti a násilia, ktoré nám dávalo ilúziu sily a nadradenosti.
Jedného dňa však prišla ONA. Mala krásne hnedé oči plné života a ústa, ktoré sa smiali, akoby nikdy nepoznali bolesť. Bola presne taká, akých ľudí som mal odmietať, ale v jej prítomnosti všetky moje naučené pravdy strácali zmysel. Jej meno mi zmenilo svet.
Najskôr som sa bránil. Viedli sme nekonečné rozhovory. Svojimi otázkami mi rozbíjala staré presvedčenia. Nebola agresívna, nesnažila sa ma presviedčať – len existovala, len bola sama sebou. Každý rozhovor, každý jej pohľad ma nútil prehodnocovať všetko, čomu som kedy veril.
Naše cesty sa nakoniec rozišli, ale ona vo mne zanechala niečo nezmazateľné. V mojom vnútri rozbila mohutný múr, ktorý som si sám postavil. Po prvýkrát som pocítil hanbu za to, kým som bol. Bol to prvý krok k zmene.
Po rokoch bezcieľneho blúdenia som skončil za hranicami, v krajinách, kde som bol cudzinec. Práca ako vodič medzinárodnej dopravy bola tvrdá a neúprosná. Moji "kolegovia," s ktorými som sa dostával do kontaktu, boli černosi z rôznych afrických krajín. V minulosti by som sa im vyhýbal, ba dokonca by som nimi pohŕdal. Ale tu sme boli všetci len pracovníci za hranicami, len ľudia, ktorí museli každý deň bojovať o živobytie.
Sam, vysoký muž z Ghany, bol prvý, kto mi podal ruku, keď som sa ocitol bezradný vo Francúzsku. Jeho pomoc nebola prehnaná, nebola vypočítavá – bola čisto ľudská. Pomohol mi nájsť firmu, ktorú som hľadal snáď pol dňa. Zážitky podobného rangu pribúdali a ja som postupne zistil, že som sa v minulosti mýlil.
Moja posledná bariéra boli moslimovia. Počúval som o nich len to najhoršie. Považoval som ich za nebezpečných, cudzích a nepreniknuteľných. Až kým som nenašiel novú prácu v Turecku, kde boli všade. A keď hovorím všade, myslím tým všade! Sú tam totiž doma.
Sú to ľudia s príbehmi. Často mi rozprávali o svojich rodinách, o domovoch, o viere. Aj napriek tomu, že som cudzinec, ktorého vidia po prvýkrát, boli ku mne priateľskí a otvorení. Strach mi naháňala hlavne ich viera, no ich viera je tichá a pokojná, nie hrozivá, ako nám to predkladajú rôzne živly. Začal som ich rešpektovať a naučil som sa počúvať.
Moja cesta nie je hotová. Nenávisť nezmizne za noc. Stále je niekde hlboko, ako tieň minulosti, ale už jej nedovoľujem ovládať môj život. Stal som sa človekom, ktorý vie, že je možné zmeniť sa.
Dnes už viem, že rozdiely medzi nami sú len povrchové. Ak človek chce pochopiť druhého, musí sa naučiť počúvať. Svet nie je čierno-biely. Je plný farieb, plný príbehov, ktoré nás môžu zmeniť. Stačí mať odvahu pozrieť sa za hranice vlastných predsudkov.
-JK-